(katechéza počas sv. liturgie za starších farnosti)
Žijeme v zvláštnej dobe. Na jednej strane sa predlžuje priemerný vek života. Ľudia sa dožívajú vyššieho veku ako generácie pred nami. Na druhej strane však akoby sa skracoval priestor, ktorý sme ochotní venovať starobe. Veľa hovoríme o mladosti, výkone, úspechu, produktivite a efektivite. Menej hovoríme o múdrosti, skúsenosti, trpezlivosti a dozrievaní človeka. Akoby dnešná kultúra niekedy nevedela, čo si počať so starobou.
To, že každý človek starne, je tvrdenie všeobecne uznávané a známe. O vlastnej starobe či starnutí, zväčša neuvažujeme do doby, kým sa nás nezačne bezprostredne týkať.
Staroba je nepochybne veľkým medzníkom v živote každého človeka, je to moment kedy človek preruší aktívny pracovný život a vstupuje do dôchodku. Zmysel života sa nemení, ale kvalita prežívania je u každého odlišná. Niekto starobu, vstup do dôchodku prežíva aktívne a niekto menej aktívne. Všetko býva ovplyvňované rôznymi faktormi fyzickými, sociálnymi či emocionálnymi. Obdobie staroby môžeme nazvať obdobím, kedy sa človek môže naplno venovať svojej rodine, záľubám, či sebe samému, je to obdobie, akéhosi prehodnocovania svojho života.
Dôstojnosť človeka sa totiž nezačína narodením a nekončí odchodom do dôchodku. Nezávisí od zdravia, fyzickej kondície ani od toho, koľko ešte dokážeme urobiť. Dôstojnosť človeka vychádza z niečoho hlbšieho. Z toho, že každý človek je chcený, milovaný a stvorený na Boží obraz.
Ako sa však na starobu pozerá Boh? Čo nám o nej hovorí Sväté písmo? Je zaujímavé, že Biblia nepredstavuje starobu ako problém, ktorý treba vyriešiť. Naopak. Veľmi často ju predstavuje ako obdobie dozrievania, múdrosti a požehnania. Starší ľudia v Biblii nie sú na okraji udalostí. Často stoja v ich centre. Boh ich oslovuje, zveruje im poslanie a robí z nich svedkov svojho pôsobenia.
1. Pohľad na starobu a starých ľudí vo Svätom Písme.
Židovský národ, považoval dosiahnutie „plnosti dní“ za určité znamenie od Boha, za znamenie jeho priazne. Slová knihy Levitikus (3 Moj 19,32): „Pred šedivou hlavou vstaň, cti si staršiu osobu a boj sa svojho Boha! Ja som Pán!“ veľmi jasne vypovedajú o úcte, preukazovanej starším ľuďom.
Keďže je človek je stvorený na obraz Boží (porov. Gn 1, 26), má každý človek svoju vlastnú krásu a svoje vlastné úlohy. Pokročilému veku venuje Písmo veľkú pozornosť, ba dokonca dlhý vek sa pokladá za znak Božej priazne.
Vo Svätom písme, môžeme objaviť bohatstvo staroby, veď Abrahám bol už vo vysokom veku, keď dostal od Boha osobitné prisľúbenie a aj jeho manželka Sára, bola tiež vo vysokom veku, kedy ju Boh požehnal, aby dala potomstvo Abrahámovi, ako zrod veľkého vyvoleného národa.
Svoje roky mal aj Mojžiš, ktorého Boh poveril, aby vyviedol vyvolený ľud z Egypta.
Starším človekom bol aj Tobiáš, ktorý pokorne a odvážne plnil Boží zákon a aj napriek veľkému riziku bol nápomocný chudobným.
Vo Svätom písme sa úcta k starším ľuďom mení na zákon. Príkaz, ctiť si rodičov v pokročilom veku, ctiť si rodičom nie iba vtedy, ak je z nich úžitok, ale aj vtedy, ak už slabnú na duchu, nám veľmi pekne vysvetľuje kniha Sirachovcova: „Synu, zastaň sa v starobe svojho otca a nezarmucuj ho, kým žije, ak slabne na rozume, maj strpenie a nepohŕdaj ním, kým si pri sile; lebo milosrdenstvo s otcom nebude zabudnuté. Za ťažkosti s matkou dostane sa ti dobrej náhrady.“ (Sir 3, 14-16).
V textoch Svätého písma nachádzame mnoho informácií o starobe a senioroch. Môžeme tam nájsť aj klasifikáciu podľa veku, ktorá je veľmi podobná dnešným klasifikáciám. S vekom šesťdesiat rokov sa spája počiatok staroby: „Čas nášho života je sedemdesiat rokov, pri dobrej sile osemdesiat rokov.“ (Ž 90, 10).
Pri čítaní Biblie možno vnímať, že staroba v Božích očiach má tri krásne rozmery. Je predovšetkým pamäťou – pretože starší ľudia uchovávajú skúsenosti, príbehy a hodnoty, bez ktorých by spoločnosť stratila svoju identitu. Je tiež blízkosťou – alebo presnejšie, volaním po blízkosti. Jednou z najväčších bolestí dnešného človeka nie je len choroba či slabosť, ale samota a pocit, že o neho nik nestojí. A napokon je nádejou – pretože starší ľudia nie sú iba nositeľmi minulosti, ale aj darom pre budúcnosť. Ich skúsenosť, viera a múdrosť môžu byť mostom k ďalším generáciám.
2. Charizmy v živote starého človeka
Vizitkou staršieho človeka sú určité cnosti, ktoré zároveň potrebuje k tomu, aby bola jeho staroba naplnená. Schopnosť poradiť a súdnosť nepadajú z neba. Starší ľudia vidia jasnejšie a vďaka svojim bohatým životným skúsenostiam vedia lepšie hodnotiť udalosti. Dôležité nie je, aký vedieme život, ani konkrétne situácie, ale význam ktorí im prisudzujeme. A práve tu pohľad starších ľudí v mnohých prípadoch pomáha mladým.
Mohli by sme vymenovať množstvo chariziem, ktoré sú podstatné pre ľudský život a ktoré pomáhajú k úspešnému starnutiu. Všimnime si niektoré z nich, ktoré sú pre starobu typické a ktoré sú darom i poslaním.
Nezištnosť. Starší človek, ktorý dáva svoj čas a talenty k dispozícií, môže obrátiť pozornosť príliš zamestnanej spoločnosti na potrebu prekonať hrádze ľahostajnosti.
Pamäť. Spoločnosť, ktorá ignoruje históriu, riskuje, že bude opakovať svoje chyby.
Skúsenosť. Rozvoj vedy a techniky nevytlačia užitočnosť životných skúseností seniorov zozbieraných za celý ich život. Dať si povedať a poradiť od starších. „Ako veľmi sluší súdnosť šedinám a starcom, aby vedeli poradiť!“ (Sir 25, 6)
Naviazanosť. Táto charizma je naviazaná na potrebu spoločenstva. Nikto nemôže žiť sám. Každý potrebuje pomoc blížnych. Nikdy by sme nemali nechávať slabších na okraji spoločnosti.
Vyrovnanosť. Vyrovnanosť starého človeka znamená, že je „zakotvený“ vo svojom strede. My sa v dnešnej dobe, nechávame často zo svojho stredu vychýliť, práve tým, že sa rozčuľujeme pre maličkosti, nechávame sa ovplyvňovať druhými ľuďmi. Ten kto má v sebe pokoj, vyrovnanejšie reaguje na cudzie odlišnosti.
Trpezlivosť sa v mnohom podobá vyrovnanosti. Význam slova trpezlivosť znamená niečo znášať, odolať a vydržať. Ak niekto trpezlivo znáša svoj život s prekážkami, môže dosiahnuť pevnosti a zároveň v ňom rastie nádej v to, čo ho čaká. Znamená tiež, že znášame toho druhého s jeho chybami a slabosťami. Starší človek musí mať trpezlivosť hlavne sám so sebou.
Pokora je ozdobou mnohých seniorov. Starší ľudia, ktorí sú pokorní priťahujú ďalších ľudí, radi sa s nimi rozprávajú. Ak je niekto tvrdý a nemilosrdný, ktorý na všetkých nadáva a každého odsudzuje tak ostatných odpudzuje. Ak je človek pokorný, tak nesúdi, druhého berie takého aký je, lebo aj on sám prijal o sebe všetko, čo sa o sebe dozvedel, integroval to ako súčasť seba samého.
Sloboda znamená, žestarší človek môže slobodne hovoriť svoje názory, nepotrebuje si nič dokazovať, môže hovoriť čo cíti a čo si myslí, bez ohľadu na očakávania alebo mienku ostatných. Ten kto sa v starobe dokáže oslobodiť od toho čo od neho očakávajú ostatní, zažije slobodu, ako cestu svojej vnútornej nezávislosti, spokojnosti a šťastia.
Vďačnosť takisto pomáha úspešne zvládnuť starobu. Človek, ktorý je večne nespokojný a trpí pocitom, že sa k nemu život nezachoval spravodlivo, si nikdy neužije to, čím sa stal. Nemôže s vďakou preberať svoje spomienky, nie je schopný prežívať s radosťou prítomnosť.
Láska je charizma, ktorá veľakrát vyžaruje z tváre starých ľudí.Ich tvár je síce stará, plná vrások a aj cez to plná lásky. Proste na človeka pozerajú s láskou. Preto že títo ľudia sa naučili milovať svoj život a veľa lásky rozdávali, sa teraz sami stali láskou. Láska seniorov je bezprostredná, ich láska neberie ale oslobodzuje, dáva nám bezpečie a slobodu byť takými, akými sme.
Svätý pápež Ján Pavol II. v apoštolskom liste Christifideles laici (čl. 48) o povolaní a poslaní laikov oslovuje starých ľudí: „Dosiahnutie tretieho veku sa musí považovať za privilégium: nielen preto, že nie všetci majú to šťastie dosiahnuť túto etapu, ale aj a predovšetkým preto, že táto doba poskytuje konkrétne možnosti lepšie preskúmať minulosť, hlbšie spoznať a prežívať Veľkonočné tajomstvo a stať sa v Cirkvi pre celý ľud Božím vzorom… nie ste na okraji života Cirkvi a nemusíte sa nazdávať, že by ste boli pasívnym prvkom vo svete, ktorý sa vyznačuje prílišným pohybom. Ste skôr aktívnymi subjektami ľudsky a duchovne plodného času vašej existencie. Ešte máte splniť jednu úlohu a byť prínosom. Podľa Božieho plánu je každý človek od prvého okamihu svojej existencie po svoj posledný výdych rastúcim životom.“
Možno aj dnešná slávnosť je priestorom na tom, aby sa vám všetkým starým ľuďom poďakovala aj Cirkev. Za životy, ktoré ste budovali. Za rodiny, ktoré ste vytvárali. Za vieru, ktorú ste odovzdávali. Za obety, ktoré často pozná iba Boh. Za vernosť v časoch ľahkých i ťažkých. Za všetko dobro, ktoré zostáva ukryté v každodennosti a predsa prináša ovocie pre ďalšie generácie.
Aj z týchto naznačených slov vyplýva, že staroba určite nie je obdobím čakania na smrť, je to obdobie, kedy sa životné skúsenosti a múdrosti odovzdávajú mladším generáciám. Preto je nutné prijímať starobu ako obrovskú studňu poznania a skúseností, z ktorej máme možnosť, a je nám dovolené, čerpať. V Božích očiach zostáva každý človek darom – od prvého okamihu života až po stretnutie s Ním vo večnosti.