Žijeme v zvláštnej dobe. Na jednej strane sa predlžuje priemerný vek života. Ľudia sa dožívajú vyššieho veku ako generácie pred nami. Na druhej strane však akoby sa skracoval priestor, ktorý sme ochotní venovať starobe. Veľa hovoríme o mladosti, výkone, úspechu, produktivite a efektivite. Menej hovoríme o múdrosti, skúsenosti, trpezlivosti a dozrievaní človeka. Akoby dnešná kultúra niekedy nevedela, čo si počať so starobou.

To, že každý človek starne, je tvrdenie všeobecne uznávané a známe. O vlastnej starobe či starnutí, zväčša neuvažujeme do doby, kým sa nás nezačne bezprostredne  týkať.

Staroba je nepochybne veľkým medzníkom v živote každého človeka, je to moment kedy človek preruší aktívny pracovný život a vstupuje do dôchodku. Zmysel života sa nemení, ale kvalita prežívania je u každého odlišná. Niekto starobu, vstup do dôchodku prežíva aktívne a niekto menej aktívne. Všetko býva ovplyvňované rôznymi faktormi fyzickými, sociálnymi či emocionálnymi. Obdobie staroby môžeme nazvať obdobím, kedy sa človek môže naplno venovať svojej rodine, záľubám, či sebe samému, je to obdobie, akéhosi prehodnocovania svojho života.

Dôstojnosť človeka sa totiž nezačína narodením a nekončí odchodom do dôchodku. Nezávisí od zdravia, fyzickej kondície ani od toho, koľko ešte dokážeme urobiť. Dôstojnosť človeka vychádza z niečoho hlbšieho. Z toho, že každý človek je chcený, milovaný a stvorený na Boží obraz.

Ako sa však na starobu pozerá Boh? Čo nám o nej hovorí Sväté písmo? Je zaujímavé, že Biblia nepredstavuje starobu ako problém, ktorý treba vyriešiť. Naopak. Veľmi často ju predstavuje ako obdobie dozrievania, múdrosti a požehnania. Starší ľudia v Biblii nie sú na okraji udalostí. Často stoja v ich centre. Boh ich oslovuje, zveruje im poslanie a robí z nich svedkov svojho pôsobenia.

1. Pohľad na starobu a starých ľudí vo Svätom Písme.

Židovský národ, považoval dosiahnutie „plnosti dní“ za určité znamenie od Boha, za znamenie jeho priazne. Slová knihy Levitikus (3 Moj 19,32): „Pred šedivou hlavou vstaň, cti si staršiu osobu a boj sa svojho Boha! Ja som Pán!“ veľmi jasne vypovedajú o úcte, preukazovanej starším ľuďom.          

 Keďže je človek je stvorený  na obraz Boží (porov. Gn 1, 26), má každý človek svoju vlastnú krásu a svoje vlastné úlohy. Pokročilému veku venuje Písmo veľkú pozornosť, ba dokonca dlhý vek sa pokladá za znak Božej priazne. 

Vo Svätom písme, môžeme objaviť bohatstvo staroby, veď Abrahám bol už vo vysokom veku, keď dostal od Boha osobitné prisľúbenie a aj jeho manželka Sára, bola tiež vo vysokom veku, kedy ju Boh požehnal, aby dala potomstvo Abrahámovi, ako zrod veľkého vyvoleného národa. 

Svoje roky mal aj Mojžiš, ktorého Boh poveril, aby vyviedol vyvolený ľud z Egypta.

Starším človekom bol aj Tobiáš, ktorý pokorne a odvážne plnil Boží zákon a aj napriek veľkému riziku bol nápomocný chudobným.

Vo Svätom písme sa úcta k starším ľuďom mení na zákon. Príkaz, ctiť si rodičov v pokročilom veku, ctiť si rodičom nie iba vtedy, ak je z nich úžitok, ale aj vtedy, ak už slabnú na duchu, nám veľmi pekne vysvetľuje kniha Sirachovcova: „Synu, zastaň sa v starobe svojho otca a nezarmucuj ho, kým žije, ak slabne na rozume, maj strpenie a nepohŕdaj ním, kým si pri sile; lebo milosrdenstvo s otcom nebude zabudnuté. Za ťažkosti s matkou dostane sa ti dobrej náhrady.“ (Sir 3, 14-16).

V textoch Svätého písma nachádzame mnoho informácií o starobe a senioroch. Môžeme tam nájsť aj klasifikáciu podľa veku, ktorá je veľmi podobná dnešným klasifikáciám. S vekom šesťdesiat rokov sa spája počiatok staroby: „Čas nášho života je sedemdesiat rokov, pri dobrej sile osemdesiat rokov.“ (Ž 90, 10).

Pri čítaní Biblie možno vnímať, že staroba v Božích očiach má tri krásne rozmery. Je predovšetkým pamäťou – pretože starší ľudia uchovávajú skúsenosti, príbehy a hodnoty, bez ktorých by spoločnosť stratila svoju identitu. Je tiež blízkosťou – alebo presnejšie, volaním po blízkosti. Jednou z najväčších bolestí dnešného človeka nie je len choroba či slabosť, ale samota a pocit, že o neho nik nestojí. A napokon je nádejou – pretože starší ľudia nie sú iba nositeľmi minulosti, ale aj darom pre budúcnosť. Ich skúsenosť, viera a múdrosť môžu byť mostom k ďalším generáciám.

2. Charizmy v živote starého človeka

Vizitkou staršieho človeka sú určité cnosti, ktoré zároveň potrebuje k tomu, aby bola jeho staroba naplnená. Schopnosť poradiť a súdnosť nepadajú z neba. Starší ľudia vidia jasnejšie a vďaka svojim bohatým životným skúsenostiam vedia lepšie hodnotiť udalosti. Dôležité nie je, aký vedieme život, ani konkrétne situácie, ale význam ktorí im prisudzujeme. A práve tu pohľad starších ľudí v mnohých prípadoch pomáha mladým.

Mohli by sme vymenovať množstvo chariziem, ktoré sú podstatné pre ľudský život a ktoré pomáhajú k úspešnému starnutiu. Všimnime si niektoré z nich, ktoré sú pre starobu typické a ktoré sú darom i poslaním.

Nezištnosť. Starší človek, ktorý dáva svoj čas a talenty k dispozícií, môže obrátiť pozornosť príliš zamestnanej spoločnosti na potrebu prekonať hrádze ľahostajnosti.

Pamäť. Spoločnosť, ktorá ignoruje históriu, riskuje, že bude opakovať svoje chyby.

Skúsenosť. Rozvoj vedy a techniky nevytlačia užitočnosť životných skúseností seniorov zozbieraných za celý ich život. Dať si povedať a poradiť od starších. „Ako veľmi sluší súdnosť šedinám a starcom, aby vedeli poradiť!“ (Sir 25, 6)

Naviazanosť. Táto charizma je naviazaná na potrebu spoločenstva. Nikto nemôže žiť sám. Každý potrebuje pomoc blížnych. Nikdy by sme nemali nechávať slabších na okraji spoločnosti.

Vyrovnanosť. Vyrovnanosť starého človeka znamená, že je „zakotvený“ vo svojom strede. My sa v dnešnej dobe, nechávame často zo svojho stredu vychýliť, práve tým, že sa rozčuľujeme pre maličkosti, nechávame sa ovplyvňovať druhými ľuďmi. Ten kto má v sebe pokoj, vyrovnanejšie reaguje na cudzie odlišnosti.

Trpezlivosť sa v mnohom podobá vyrovnanosti. Význam slova trpezlivosť znamená niečo znášať, odolať a vydržať. Ak niekto trpezlivo znáša svoj život s prekážkami, môže dosiahnuť pevnosti a zároveň v ňom rastie nádej v to, čo ho čaká. Znamená tiež, že znášame toho druhého s jeho chybami a slabosťami. Starší človek musí mať trpezlivosť hlavne sám so sebou.

Pokora je ozdobou mnohých seniorov. Starší ľudia, ktorí sú pokorní priťahujú ďalších ľudí, radi sa s nimi rozprávajú. Ak je niekto tvrdý a nemilosrdný, ktorý na všetkých nadáva a každého odsudzuje tak ostatných odpudzuje. Ak je človek pokorný, tak nesúdi, druhého berie takého aký je, lebo aj on sám prijal o sebe všetko, čo sa o sebe dozvedel, integroval to ako súčasť seba samého.

Sloboda znamená, žestarší človek môže slobodne hovoriť svoje názory, nepotrebuje si nič dokazovať, môže hovoriť čo cíti a čo si myslí, bez ohľadu na očakávania alebo mienku ostatných. Ten kto sa v starobe dokáže oslobodiť od toho čo od neho očakávajú ostatní, zažije slobodu, ako cestu svojej vnútornej nezávislosti, spokojnosti a šťastia.

Vďačnosť takisto pomáha úspešne zvládnuť starobu. Človek, ktorý je večne nespokojný a trpí pocitom, že sa k nemu život nezachoval spravodlivo, si nikdy neužije to, čím sa stal. Nemôže s vďakou preberať svoje spomienky, nie je schopný prežívať s radosťou prítomnosť.

Láska je charizma, ktorá veľakrát vyžaruje z tváre starých ľudí.Ich tvár je síce stará, plná vrások a aj cez to plná lásky. Proste na človeka pozerajú s láskou. Preto že títo ľudia sa naučili milovať svoj život a veľa lásky rozdávali, sa teraz sami stali láskou. Láska seniorov je bezprostredná, ich láska neberie ale oslobodzuje, dáva nám bezpečie a slobodu byť takými, akými sme.

Svätý pápež Ján Pavol II. v apoštolskom liste Christifideles laici (čl. 48) o povolaní a poslaní laikov  oslovuje starých ľudí: „Dosiahnutie tretieho veku sa musí považovať za privilégium: nielen preto, že nie všetci majú to šťastie dosiahnuť túto etapu, ale aj a predovšetkým preto, že táto doba poskytuje konkrétne možnosti lepšie preskúmať minulosť, hlbšie spoznať a prežívať Veľkonočné tajomstvo a stať sa v Cirkvi pre celý ľud Božím vzorom… nie ste na okraji života Cirkvi a nemusíte sa nazdávať, že by ste boli pasívnym prvkom vo svete, ktorý sa vyznačuje prílišným pohybom. Ste skôr aktívnymi subjektami ľudsky a duchovne plodného času vašej existencie. Ešte máte splniť jednu úlohu a byť prínosom. Podľa Božieho plánu je každý človek od prvého okamihu svojej existencie po svoj posledný výdych rastúcim životom.“

Možno aj dnešná slávnosť je priestorom na tom, aby sa vám všetkým starým ľuďom poďakovala aj Cirkev. Za životy, ktoré ste budovali. Za rodiny, ktoré ste vytvárali. Za vieru, ktorú ste odovzdávali. Za obety, ktoré často pozná iba Boh. Za vernosť v časoch ľahkých i ťažkých. Za všetko dobro, ktoré zostáva ukryté v každodennosti a predsa prináša ovocie pre ďalšie generácie.

Aj z týchto naznačených slov vyplýva, že staroba určite nie je obdobím čakania na smrť, je to obdobie, kedy sa životné skúsenosti a múdrosti odovzdávajú mladším generáciám. Preto je nutné prijímať starobu ako obrovskú studňu poznania a skúseností, z ktorej máme možnosť, a je nám dovolené, čerpať. V Božích očiach zostáva každý človek darom – od prvého okamihu života až po stretnutie s Ním vo večnosti.

„Ruženec je kontemplatívna a kristocentrická modlitba, ktorá je neoddeliteľná od rozjímania nad Svätým písmom. Je to prosebná modlitba kresťana na ceste viery, ktorý nasleduje Ježiša, ktorého predchádza Mária.“

(pápež Benedikt XVI.)

Mesiac október je zvláštnou formou zasvätený úcte Panny Márie modlitbou posvätného ruženca.

V prvom úradnom dokumente o posvätnom ruženci, v bule Consueverunt Romani Pontifices (1569), pápež Pius V. napísal: „Ruženec alebo žaltár preblahoslavenej Panny Márie je veľmi nábožný spôsob modlitby a prosby k Bohu, zároveň ľahký pre všetkých: je chválou preblahoslavenej Panny, pričom sa stopäťdesiatkrát opakuje anjelské pozdravenie; toľko je žalmov v Dávidovom žaltári. Medzi každý desiatok sa vkladá Pánova modlitba a meditácia, ktorá osvetľuje celý život nášho Pána Ježiša Krista.“

Pravá Mariánska úcta nikdy neodvádza veriacich od úcty k Ježišovi Kristovi a je na ňu plne zameraná. Panna Mária totiž nie je cieľom našej viery, ale práve ona nás vedie ku Kristovi.

Je nevyhnutné, aby sa konečným cieľom všetkej našej zbožnosti stal Ježiš Kristus, náš Spasiteľ, pravý Boh a pravý človek. Inak by bola falošná a mylná. Kristus je Alfa a Omega, počiatok i koniec všetkých vecí. Pracujeme iba preto, hovorí apoštol, aby sa každý človek stal dokonalým v Ježišovi, pretože v ňom jedinom prebýva plnosť milostí, čností a dokonalostí. Všetko vo všetkom, ktoré nám má postačovať.

Mesiac Október je vo všeobecnosti považovaný ako Mariánsky mesiac, špeciálne ako mesiac posvätného ruženca. Všetky mariánske pobožnosti však prehlbujú dôverný vzťah k Presvätej Bohorodičke a robia veriacich mariánskymi ctiteľmi.

S ružencom vstupujeme v mesiaci október do Máriinej školy, aby sme sa tu dali voviesť do kontemplácie krásy Kristovej tváre a zakúšali hĺbky jeho lásky.V našom farskom chráme zasvätíme aj my mesiac október Panne Márii modlitbou posvätného ruženca, pričom na každý deň mesiaca je  určený aj konkrétny úmysel modlitby:

V mesiaci október je tiež príležitosť, kedy môžeme získať  tzv. plnomocné odpustky.

Čo sú odpustky, nám hovorí Katechizmus Katolíckej Cirkvi:

„Odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Dostane ho náležite pripravený veriaci v Krista za istých a stanovených podmienok pomocou Cirkvi, ktorá ako služobníčka vykúpenia (svojou) mocou rozdáva a aplikuje poklad zadosťučinení Krista a svätých. Odpustky sú čiastočné alebo úplné podľa toho, či oslobodzujú od časného trestu za hriechy čiastočne alebo úplne. Každý veriaci môže odpustky získať buď pre seba, alebo aplikovať za zosnutých.“ (KKC 1471)

Podmienky získania odpustkov v mesiaci október:

• modlitba posvätného ruženca v spoločenstve veriacich (min. päť desiatkov s vyslovením jednotlivých tajomstiev, rozjímanie nad tajomstvami),
• vzbudiť si úmysel získať odpustky,
• počas týchto dní treba vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu,
• pristúpiť k Eucharistii (sv. prijímaniu),
• pomodliť sa na úmysel Svätého Otca.

Vznešenosť sviatku Paschy nám pripomína aj množstvo obradov, symbolov, či zvykov.

Jedným z takýchto zvykov je požehnanie pokrmov vo veľkonočnú nedeľu. Aká je teológia, história, symbolika a zmysel tohto požehnania?

Požehnávanie pokrmov súvisí so starou pôstnou praxou, ktorá zakazovala nielen požívanie mäsa, ale aj vajec, mlieka a syra. Tieto pokrmy boli na Paschu požehnávané na ich prvé domáce použitie.

Požehnanie týchto pokrmov zároveň pripomína, že spoločenstvo so Zmŕtvychvstalým Kristom pri eucharistickom stole v chráme, má pokračovať aj doma v rodinnom spoločenstve, prostredníctvom týchto požehnaných pokrmov.

Všímajúc si život okolo nás musíme konštatovať, že ľudia v minulosti si oveľa viac uvedomovali potrebu Božieho požehnania. Ako píše žalmista: „Oči všetkých sa s dôverou upierajú na teba a ty im dávaš pokrm v pravý čas. Otváraš svoju ruku a dobrotivo nasycuješ všetko živé.“ (Ž 145, 15-16)

Veriaci človek si uvedomuje, že pri živote ho nedrží iba telesný pokrm, ale oveľa viac Boh svojou milosťou a požehnaním. Preto je v živote veriaceho človeka zreteľnejšie vidieť spoliehanie sa na Boha. Práve požehnanie veľkonočných jedál a ich požívanie v rámci rodiny je vyjadrením vďaky Bohu za to, že sa stará o človeka.

 Štedro prestretý stôl počas týchto dní je aj obrazom hostiny, ku ktorej Ježiš prirovnával Nebeské kráľovstvo. Z textov Svätého Písma môžeme vidieť, že hostina je symbolom priazne, ktorú preukazuje hostiteľ pozvaným, teda Boh nám ľuďom.

Dajme aj spoločnou modlitbou v rodine pri stole plnom veľkonočných jedál najavo, že sme vďační Bohu za obetu Jeho Syna Ježiša Krista, vďační za jeho starostlivosť a lásku, ktorú nám preukazuje a vďační aj za dary, ktorými nás obdarováva.

„Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera. A potom sa zistí, že sme falošnými Božími svedkami, lebo sme svedčili proti Bohu, že vzkriesil Krista, ktorého nevzkriesil, ak mŕtvi naozaj nevstávajú. Lebo ak mŕtvi nevstávajú, nevstal ani Kristus. A keď Kristus nevstal, vaša viera je márna a ešte stále ste vo svojich hriechoch.“

  (1 Kor 15, 14-17)

Mnohí ľudia si ešte aj dnes myslia, že príbeh o Kristovom vzkriesení je len jedna z mnohých legiend, podobne ako napr. grécka mytológia. Kristovo zmŕtvychvstanie však nie je plodom špekulácie či mystickej skúsenosti. Je to udalosť, ktorá isto presahuje dejiny, ale nastáva v určitom jej okamihu a zanecháva v nich nezmazateľnú stopu. Svetlo, ktoré oslnilo vojakov pri Kristovom hrobe, preniklo cez čas i priestor. To svetlo je totiž božské, prerazilo temnoty smrti a vnieslo do sveta Boží jas, žiaru Pravdy, Lásky a Dobra.

Veriaci človek si dobre uvedomuje, kresťanská viera nie je len súbor nejakých mravoučných pravidiel a etických princípov, ale stojí aj na historických skutočnostiach. Pokiaľ Ježiš nebol ukrižovaný za naše hriechy a nevstal z mŕtvych, kresťanská viera je úplne zbytočná a prázdna, lebo nemôže dať to, čo Ježiš sľuboval svojim nasledovníkom – odpustenie hriechov, vzkriesenie z mŕtvych a večný život.

Svätý apoštol Pavol to vyjadril veľmi jasne: „Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera.“ (1 Kor 15, 14).

Všimnime si niektoré historické okolnosti, ktoré vplývajú na to, že veríme v skutočné vzkriesenie Ježiša Krista.

1. Ježiš Kristus sám pripravoval ľud na svoje vzkriesenie

Ježiš otvorene hovoril, čo sa mu má stať veľmi priamo a jasne: že má byť ukrižovaný a potom vzkriesený z mŕtvych: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ (Mk 8, 31)

Niektoré Kristove predpovede vzkriesenia sú aj veľmi nepriame a nejasné slová, pri ktorých je oveľa menšia pravdepodobnosť, že by boli jednoduchým vynálezom pomýlených Kristových učeníkov. Napríklad, dvaja odlišní svedkovia svedčia o Ježišovom výroku počas jeho života, že ak jeho nepriatelia zničia chrám (jeho tela), on ho znova postaví za tri dni (porov. Jn 2, 19, Mk 14, 58, Mt 26, 61). Tiež tajomne hovoril o „znamení Jonáša“ a o troch dňoch v lone zeme (Mt 12, 39-40) Pozoruhodné je aj svedectvo Kristových žalobcov, ktorí tvrdili Pilátovi:: „Pane, spomenuli sme si, že ten zvodca, ešte kým žil, povedal: „Po troch dňoch vstanem z mŕtvych.”“ (Mt 27, 63).

2. Hrob bol na Veľkú noc prázdny

V Lukášovom evanjeliu čítame: „V prvý deň týždňa zavčas ráno prišli k hrobu (ženy) a priniesli voňavé oleje, čo si pripravili. Kameň našli od hrobu odvalený, vošli dnu, ale telo Pána Ježiša nenašli.“ (Lk 24, 1-3)

Prázdny hrob sám o sebe nie je priamym dôkazom Kristovho vzkriesenia, ale je dosť podstatným znamením. Hrob je prázdny a mŕtve telo Ježiša Krista sa nedalo nájsť. Ako je to možné? Existujú štyri možné vysvetlenia:

a) Telo ukradli jeho nepriatelia. Pokiaľ to spravili (a oni nikdy netvrdili, že to spravili), určite by to telo ukázali, aby zabránili úspešnému šíreniu kresťanskej viery presne v tom meste, kde došlo k ukrižovaniu. Ale oni ho ani raz nedokázali ukázať.

b) Telo ukradli jeho priatelia. Táto klebeta sa objavila ako prvá. Je však pravdepodobná? Dokázali ustráchaní apoštoli premôcť stráže pri hrobe? A čo je dôležitejšie, začali by kázať s tak mocnou autoritou, že Ježiš bol vzkriesený, hoci by vedeli, že nebol? Riskovali by svoje životy a prijali by palicovanie za niečo, o čom vedeli, že je podvrh, klam, podvod?

c) Ježiš nebol v hrobe mŕtvy, ale v čase uloženia do hrobu bol len v bezvedomí. Čo to znamená? Že keď sa Kristus prebral, odvalil kameň, premohol vojakov a po niekoľkých stretnutiach so svojimi učeníkmi, počas ktorých ich presvedčil, že bol vzkriesený z mŕtvych, odišiel do histórie. Toto sa dokonca ani Ježišovi nepriatelia nepokúšali tvrdiť. A nakoniec, kameň nemohol byť zvnútra odvalený jediným mužom, ktorý mal navyše prebodnutý bok a strávil šesť hodín pribitý na kríži. Ďalším argumentom popretia tohto argumentu, je aj skutočnosť, že mŕtve telo Kristovo spočinulo po zložení z kríža v náručí Matky. Či by si Panna Mária, Matka,  naozaj nevšimla, že jej Syn žije, že je iba v bezvedomí? 

d) Boh vzkriesil Ježiša z mŕtvych. Toto je to, čo povedal, že sa stane. Je to to, o čom tvrdili učeníci, že sa stalo. K hrobu totiž prišli apoštoli Peter a Ján, videli, že plachta, ktorou bol prikrytý a šatka, ktorú mal na hlave, sú poskladané a každá na inom mieste. Toto je argument, že Ježišovo mŕtve telo nebolo ukradnuté, a taktiež neprítomnosť jeho tela nemohla byť ľudským dielom, ale dielom Božím. Je to jedna z najkrajších skutočností našej viery.

3. V jednom okamihu sa z ustráchaných a beznádejných učeníkov stávajú odvážni svedkovia Kristovho vzkriesenia

Tí istí učeníci, ktorí sa rozpŕchli, ktorí zradili Krista, sa po jeho vzkriesení stávajú odvážnymi, horlivými a presvedčivými svedkami pravdy o Kristovom vzkriesení. Oni sami túto zmenu vysvetľovali tým, že videli vzkrieseného Krista a dostali moc byť jeho svedkami (porov. Sk 2, 32).

Aj samotným apoštolom trvalo určitý čas, pokiaľ dokázali prijať pravdu o vzkriesení Krista (napr. taký apoštol Tomáš). Preto neobstojí domnienka, že zmŕtvychvstanie je iba výplod viery apoštolov. Vzkriesený Kristus nadväzuje so svojimi učeníkmi priame vzťahy, necháva sa nimi dotýkať a jedáva s nimi, aby uznali, že nie je duch, ale hlavne, aby sa presvedčili, že vzkriesené telo, s ktorým sa im ukazuje, je to isté, ktoré bolo umučené a ukrižované, nakoľko ešte nesie stopy jeho mučenia. Zároveň však má aj nové vlastnosti osláveného telo, napr. už sa nenachádza v čase a priestore, preto môže vojsť aj cez zatvorené dvere. Nie je to ako vzkriesenie Lazára, či Jairovej dcéry. Títo ľudia museli znovu umrieť, ale Kristus už nie.

Mnohí odporcovia tohto argumentu tiež tvrdia, že táto premena u apoštolov bola dielom halucinácií. Toto tvrdenie je veľmi problematické. Učeníci neboli ľahkoverní, boli fyzicky veľmi zdatní a taktiež to tvrdohlaví skeptici ako pred vzkriesením, tak aj po ňom (porov. Mk 9, 32; Lk 24,11; Jn 20, 8-9.25).

4. Svätý apoštol Pavol tvrdí, že Kristus sa zjavil nie iba jemu

Apoštol Pavol píše Korinťanom, že nielen on videl vzkrieseného Krista, ale aj ďalších 500 bratov: „Potom sa zjavil viac ako päťsto bratom naraz; väčšina z nich žije doteraz, niektorí už zosnuli.“ (1 Kor, 15, 6)

Keď apoštol píše tieto slová, mnohí z týchto svedkov boli ešte nažive. Je to veľmi dôležitý fakt, keďže Korinťania boli ako národ k takýmto tvrdeniam veľmi skeptickí, a v čase, keď mnoho svedkov ešte stále žilo, by apoštol veľmi riskoval s takýmto verejným prehlásením, ak by to nebola pravda.

5. Prvotná Cirkev svojou existenciou a životom svedčila o Kristovom vzkriesení

Celý život Cirkvi postavil Ježiš Kristus na svedkoch jeho zmŕtvychvstania. Prvotná Cirkev rástla vďaka moci svedectva, že Ježiš bol vzkriesený z mŕtvych a že Boh ho vďaka tomu učinil Pánom a aj Mesiášom (porov. Sk 2, 36). Toto svedectvo, ktoré sa podávalo z pokolenia na pokolenie, je úžasným svedectvom viery. Svedkovia v mnohých prípadoch obetovali aj svoj život za túto ohlasovanú pravdu. Cenili si ju viac ako časnosť. V prípade voľby medzi pozemským životom a životom v spoločenstve so zmŕtvychvstalým Kristom si radšej volili tú druhú možnosť. Táto voľba sa stala zároveň aj ukazovateľom cesty do večnosti pre budúce generácie.

Toto svedectvo Cirkvi bolo pevne zakorenené vo víťazstve Ježiša Krista nad smrťou. To je tá správa, ktorá sa šírila a šíri po celom svete.

6. Obrátenie sv. apoštola Pavla

Samotné obrátenie apoštola Pavla a jeho svedectvo nasvedčujú pravde  vzkriesenia.  V liste Galaťanom píše: „Bratia, pripomínam vám, že evanjelium, ktoré som vám ja hlásal, nemá ľudský pôvod, lebo ja som ho neprijal, ani som sa ho nenaučil od človeka, ale zo zjavenia Ježiša Krista.“ (Gal 1, 11-12)

Ďalej tvrdí, že pred jeho zážitkom na ceste do Damasku, kde videl vzkrieseného Ježiša, násilne prenasledoval kresťanskú vieru a učeníkov, no neskôr, na úžas a prekvapenie všetkých, riskuje svoj život pre evanjelium (porov. Sk 9, 20-25).

Túto zmenu v svojom živote vysvetľuje nasledovne: „Všetci sme padli na zem a ja som počul hlas, ktorý mi po hebrejsky hovoril: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ? Ťažko ti proti ostňu sa vzpierať.“  Ja som sa spýtal: „Kto si, Pane?“ A Pán povedal: „Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ.  Ale vstaň a stoj na nohách; lebo som sa ti na to zjavil, aby som ťa ustanovil za služobníka a svedka toho, čo si videl, i toho, čo ti ešte zjavím.“  (Sk 26, 14-16)

Ježišovo zmŕtvychvstanie je predovšetkým potvrdením všetkého, čo robil a učil. Je splnením prisľúbení Starého zákona, všetky proroctvá, ktorými Boh dával vyvolenému národu nádej, v jeho živote, utrpení, smrti ale aj zmŕtvychvstaní sa naplnili. Je to najväčší zázrak všetkých dôb a potvrdzuje pravdu o jeho Božstve. Je zavŕšením vtelenia Božieho Syna a jeho poslania.

Ježiš Kristus hovoril svojím učeníkom, že vstane zmŕtvych. A tento prísľub aj naozaj uskutočnil. Kristus totiž vždy urobil všetko, čo povedal. Hovoril tiež, že aj my vstaneme zmŕtvych a že nám pripravuje miesto v nebi. Aj na základe Jeho vzkriesenia môžeme mať istotu, že Kristus je zdrojom a zárukou nášho budúceho vzkriesenia. Samozrejme, ak veríme Jeho slovu.

Kristovo zmŕtvychvstanie je základným predmetom a pravdou katolíckej viery Cirkvi.

Na záver slová pápeža Benedikta XVI., ktorý povedal: „Udalosť Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania je srdcom kresťanstva, stredobodom našej viery, je to mocný pohon našej istoty, silný vietor, ktorý odoženie akýkoľvek strach a neistotu, akúkoľvek pochybnosť a ľudskú vypočítavosť.“

Spracoval: o. Miroslav

Predstavte si však, čo by sa bolo stalo, keby bola vtedy k prázdnemu hrobu Ježiša Krista prišla nejaká vedecká výprava, ktorá by mala vedecky a odborne zhodnotiť daný stav vecí? Istotne by sa tento prípad uzavrel vyhlásením, že je za súčasného stavu vedy nevysvetliteľný. A to by bolo asi všetko.

Túžiť však po večnom živote, očakávať ho, to je celkom iné, ako špekulatívne ho vysvetľovať a dokazovať.

Zmŕtvychvstanie Pána sa stalo ústredným bodom liturgického roka, podľa ktorého sa riadia všetky pohyblivé sviatky. Každá kresťanská nedeľa je odbleskom veľkonočnej nedele Paschy. V liturgických obradoch sviatku Paschy môžeme pozorovať výstižné symbolické obrazy: Veľkonočný baránok predstavuje Ježiša Krista, Červené more je predobrazom sviatosti krstu, manna na púšti symbolizuje Eucharistiu, či kresťanskú náuku, voda vyvierajúca zo skaly je predobrazom milosti svätého krstu, ktoré pramenia z prebodnutého boku Spasiteľa a nakoniec zasľúbená zem symbolizuje Cirkev a nebeské kráľovstvo.

Všimnime si niektoré najvýznamnejšie symboly v súvislosti so sviatkom Veľkej noci.

Svetlo ako symbol božstva

Veľkonočná noc je charakterizovaná prechodom z tmy do svetla. Počas obradov je všetko vysvietené a osvetlené. Slnko a svetlo sú podmienkou rastu a preto už v židovskej i pohanskej bohoslužbe boli symbolom Boha. Svetlo je symbolom Božieho osvietenia milosťou.

Vo všetkých kultoch a bohoslužbách vystupuje svetlo ako symbol božstva. Preto je prirodzené, že aj kresťania hneď od počiatku užívali svetlo počas bohoslužieb, a to nielen z praktických dôvodov, ale aj symbolických. Pretože fyzické svetlo zo všetkého materiálneho je najmenej materiálne, je preto najvhodnejším symbolom Boha, absolútneho ducha, ktorého Sväté Písmo nazýva jednoducho svetlom. (porov. Jn 8, 12).

Počas liturgie je Bohočlovek prítomný na prestole, ako na nebi a tak sa teda môže dedukovať, že chrámy sú sídlom Boha na zemi. Je teda aj celkom prirodzené, že sa chrámy ozdobujú bohatým využitím svetiel ako Božie sídlo.

Fyzické svetlo už od prirodzenosti má v sebe čosi impozantné a čím je priestor osvetlenejší, tým viac imponuje a má väčší vplyv. Aj tento prirodzený zákon mal vplyv na užívanie svetiel počas bohoslužieb a ustálilo sa tiež pravidlo, že čím je väčší a významnejší sviatok, tým viac svetiel horí.

Plaščenica ako symbol Ježišovho triumfu

Neoddeliteľnou súčasťou obradov Paschy je plaščenica.

Plaščenica je ikona Ježiša Krista ležiaceho v hrobe, ktorej sa počas obradov prejavuje osobitná verejná úcta a poklona.

Plaščenica je obdĺžnikové plátno s vyobrazením Ježiša Krista v hrobe alebo je na nej znázornená celá scéna jeho sňatia z kríža a uloženia do hrobu. v hrobe alebo je na nej znázornená celá scéna snímania z kríža a uloženia do hrobu. Na plaščenici je okrem ikony Krista v hrobe zobrazená aj Panna Mária, Jozef z Arimatei a nábožné ženy, ktoré boli prítomné na pohrebe Ježiša Krista. Okolo tohto vyobrazenia je napísaný tropár Veľkého piatku „Ctihodný Jozef…“

Aj napriek tomu, že plaščenica symbolizuje plátno, do ktorého bolo zavinuté telo Ježiša Krista, zmienka o plaščenici sa v obradoch Veľkého piatku a Veľkej soboty nenachádza v liturgických knihách viac než pol druha tisícročia.

Počas prvých storočí kresťania v Jeruzaleme uctievali svätý Kríž, ktorý našla sv. Helena. Na Veľký piatok vyšli na Golgotu, biskup držal pred sebou Kríž, veriaci ho uctievali bozkom, hlbokou poklonou a odchádzali. Zvyk uctievania svätého Kríža prešiel neskôr z Jeruzalema aj do Byzantskej cirkvi.

Na Veľký piatok na utierni po piatom evanjeliu biskup (alebo kňaz) vyniesol svätý Kríž do stredu chrámu. Pri slovách „klaniame sa strastiam tvojím Kriste…“ kňaz a veriaci robili tri veľké poklony a potom si bozkom uctievali svätý Kríž.

V 16. storočí sa udomácňuje zvyk niesť plaščenicu s vyobrazením scény ukladania do hrobu počas vchodu s Evanjeliárom po Veľkom chválospeve na Veľkú sobotu. V tom istom storočí dostáva plátno s ikonou Ježiša Krista definitívne názov Plaščenica.

Plaščenica ako bohoslužobný predmet vznikol z „vozduchu“, ktorý sa používal pri svätej liturgii ako prikrývka svätých darov. Už v 14. storočí sa objavujú prvé vozduchy a vyobrazením scény uloženia Ježiša Krista do hrobu. Rukopisy bohoslužobných poriadkov do 16. storočia nehovoria nič o obrade ukladania plaščenice do hrobu. Tento zvyk sa udomácnil až v 16. storočí. Počas 17.-18. storočia však celá Východná cirkev prijala obyčaj ukladania plaščenice do hrobu.

Plaščenica predstavuje prázdne plachty poznačené krvou Ježiša Krista. Krvou, ktorá je znakom lásky Ježiša Krista k človeku. Samotný sprievod s plaščenicou je tak symbolom Kristovho triumfu, ktorý je potrebné pripomenúť svetu naokolo.

Pred Utierňou vzkriesenia prenáša kňaz plaščenicu na prestol, kde podľa zvykov v našich podmienkach zostáva až do samotného zakončenia sviatku Paschy, teda 40 dní na znak toho, že Kristus po svojom vzkriesení 40 dní pobýval na zemi.

Kríž ako znak kresťanstva

Ďalším významným symbolom sa pre kresťanov stal symbol kríža. Kríž bol pôvodne potupným nástrojom smrti. Po ukrižovaní Ježiša Krista stal kríž symbolom a nástrojom veľkej lásky Boha k človeku. Kríž bol už od čias prvokresťanstva vo veľkej úcte. V dobe prenasledovania bol užívaný v tajnosti a v skrytosti; napr. v 2. st. mal kríž podobu trojzubca, na ktorom bol umiestnený delfín, neskoršie mal podobu kotvy alebo baránka pod kotvou a písmeno T. Až od 5. st. sa objavuje kríž v katakombách, aj keď nie je vylúčené, že kresťania v súkromnom živote i v časoch prenasledovania používali a maľovali kríž i ukrižovanie.

Od čias Konštantína Veľkého sa zmenila aj verejná úcta kríža. Kríž sa stal charakteristickým znakom kresťanstva a bol uvedený do verejného života. Odstránil sa trest smrti na kríži, kríže boli postavené ku chrámom, na cintorínoch, na verejných cestách, začali sa raziť mince so znakom kríža.

Kristov kríž je hlboko vrytý v srdci každého úprimne veriaceho kresťana. Tento kríž sa stal srdcom, ktorý pulzuje v životoch kresťanov; stal sa citlivosťou, ktorá ovláda ľudské voľby; je silou, ktorá umožňuje človeku vytvárať ozajstné medziosobné vzťahy; je svetlom, ktoré osvecuje každý kontakt človeka so stvorenými realitami.

Ježišov kríž žije existuje v nás z tajomstva, skrytého v Bohu, z tajomstva, že všetko má byť zhromaždené pod jednou hlavou – Kristom, aby všetci ľudia mali prístup k Otcovi v jednom Duchu (porov. Ef 2, 18). Kríž otvára obzor ľudského srdca pre veľkosť lásky Najsvätejšej Trojice a osvecuje ho.

 Otvorenie dverí chrámu ako symbol víťazstva

Otvorenie dverí chrámu počas Utierne Vzkriesenia nádherne symbolizuje víťazstvo Ježiša Krista nad smrťou a podsvetím, ale najmä skutočnosť, že svojím zmŕtvychvstaním otvoril človeku dvere do raja.

Zmŕtvychvstalý Ježiš Kristus je úplným zmyslom, krásou a nádejou celého ľudstva. Jeho umučenie a kríž však premohlo vládu smrti, jeho zostúpenie k zosnutým zasa premohlo hriech. Bola nanovo obnovená jednoty stvorenstva so svojím Stvoriteľom.

Otvorenie dverí na ikonostase ako symbol otvorenie raja

Počas 4.-5. st. sa slávenie Paschy predĺžilo z jedného dňa na celý týždeň. Je to akoby vyváženie Veľkého (strastného) týždňa, ktorý sa slávil pred Veľkou nocou.

Svetlý týždeň je akoby jedna veľkonočná nedeľa. Okrem evanjelia a prokimenu sa všetko na svätej liturgii spieva tak, ako v deň Paschy. Utiereň sa počas celého Svetlého týždňa koná takisto ako v deň vzkriesenia. Cárske dvere ikonostasu sú otvorené počas celého Svetlého týždňa.

Cárske a diakonské dvere sú otvorené celý Svetlý týždeň ako symbol toho, že nebo je otvorené pre človeka a otvorilo sa práve  Kristovým vzkriesením.

Státie v chráme je symbolom vzkrieseného Ježiša Krista

Otcovia Prvého ekumenického nicejského snemu (rok 325), na ktorom okrem iného zavrhli blud arianizmu, schválili aj dvadsať cirkevných pravidiel (kánonov). V poslednom z nich (vo vzťahu k liturgickým postojom) sa stanovuje, že v nedele celého liturgického roka a počas Päťdesiatnice (v období od nedele Paschy po Zostúpenie Svätého Ducha) sa v chráme nesmie kľačať.

Človek svojím státím počas bohoslužieb vyjadruje vieru v Kristovo zmŕtvychvstanie, najradostnejšiu udalosť ľudských dejín, respektíve udalosti sním bezprostredne späté.

Stáť pri modlitbách je symbolom vzkriesenia Ježiša Krista, povznesenie sa do duchovnej oblasti a tento postoj pripomína človeku aj jeho osobné duchovné vzkriesenie. Zároveň je tiež prejavom slobody Božích detí, ktorých Ježiš Kristus krstom vzkriesil z otroctva hriechu a smrti. Státie tiež vyjadruje radostné očakávanie príchodu Pána a jeho zmŕtvychvstania. Táto eschatologická črta je zjavná zo Zjavenia (Zj 7, 9; 15, 2), kedy vyvolení v nebi stojac velebia Boha.

Kľačanie, ktoré je ako liturgický postoj prejavom pokánia, poníženosti, vedomia vlastnej hriešnosti, by nebolo v dostatočnom súlade s teológiou Paschy. Podľa sv. Bazila Veľkého si je človek modliaci na kolenách vedomý toho, ako ho hriech zrazil k zemi. Keď si všimneme liturgické texty, k Pondelku Svätého Ducha sa slávi večiereň, ktorej súčasťou sú osobité modlitby prednášané na kolenách. V tomto prípade sa jedná o oficiálny začiatok obdobia, počas ktorého je opätovne dovolené kľačanie.

Pascha ako symbol zápasu života so smrťou

Svet okolo nás v súvislosti s Paschou totiž hlása, že konečne prichádza jar a s ňou všetky tie krásy, ktoré prebúdzajú chuť do života, prinášajú radosť, potešenie.

Preto je veľmi nutné, zvlášť v živote kresťanov, nedať sa podmaniť počas týchto sviatkov svetským symbolom Veľkej noci. Všimnime si život okolo nás, kde sa už niekoľko týždňov na nás z výkladov obchodov usmievajú rôzne zvieratká, ako baranček, zajac, či kuriatka a tematika jarných kvetov je tiež veľmi populárna. Sú to však symboly, ktoré sú univerzálne, väčšina ľudí ich registruje okolo seba a spája ich väčšinou s nástupom jari, nie so sviatkom Paschy. Ale napr. taký baranček je pre nás kresťanov symbolom obety nevinného Ježiša Krista za hriešne ľudstvo. Zajace sú symbolom plodnosti. Kuriatka znamenajú príchod jari a nový život. Aj kvety sa stávajú symbolom týchto dní. Najviac asi narcis a tulipán,  ktoré zvyknú kvitnúť v čase sviatkov. Ale všimnime si napr. aj také bahniatka, ktoré sa u kresťanov spájajú so slávnym príchodom Ježiša Krista do Jeruzalema, ale u ostatných sú symbolom jari a prebúdzajúcej sa prírody..

Aj keď teda okolitý svet presadzuje v súvislosti s Paschou oslavu jari a prírody, každý rok sa na jar odohráva aj zápas života so smrťou. Raz na jar pred viac ako 2000 rokmi, na Veľkú noc Paschy, sa totiž odohral aj iný zápas so smrťou. Tento zápas bol veľmi dôležitý pre celé ľudstvo a jeho budúcnosť, preto Pascha nemôže byť len akýmsi sviatkom a oslavou jari, ale je každoročnou oslavou obety Ježiša Krista.

Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je najväčším tajomstvom histórie vykúpenia ľudstva. Nie je však prístupné našim zmyslom a mysleniu, len vierou a modlitbou si ho môžeme pripomínať. Ak sa nám Kristovo evanjelium niekedy nezdá dosť strhujúce a zaujímavé, možno to je preto, že v ňom vidíme iba slová či myšlienky a zabudli sme za nimi hľadať tajomstvo prítomnosti nášho Spasiteľa.

Nedajme sa preto oklamať rozličnými svetskými symbolmi Veľkej noci, ale nechajme sa viesť Božím Duchom, aby sme naplno svojím srdcom pochopili odkaz Paschy.

Veľká noc je o viere v živého, vzkrieseného Krista. Nechajme sa ňou osloviť. Dajme Ježišovi Kristovi svoju vieru a lásku. Zamilujme si ho napriek všetkému, čo nám v tom bráni. Nebojme sa svojich nedostatkov. Ak máme v srdci vieru a lásku, On nás prijme a urobí z nás ľudí, ku ktorým prišla spása.

Slávnostné „Christos voskrese“ – „Kristus vstal zmŕtvych“ nech nás všetkých zahŕňa veľkou radosťou, nádejou, bázňou a úžasným pokojom.

o. Miroslav

V našich podmienkach je zaužívaná obyčaj spomínať na zomrelých na tretí, deviaty a štyridsiaty deň po smrti, pričom tieto dni majú aj symbolický význam.

• číslo 3 symbolizuje, že zosnulý veril v Ježiša Krista, ktorý zomrel a tretieho dňa vstal zmŕtvych a tiež, že mal tri božské čnosti: vieru, nádej a lásku;
• číslo 9 znamená, že v spomienke prosíme Boha, aby prostredníctvom nebeských zástupov udelil zosnulým miesto v nebi na miesto padlých anjelov;
• číslo 40 symbolizuje 40 dní pôstu Ježiša Krista a jeho 40-denné prebývanie na zemi po jeho vzkriesení.

Modliť sa za zosnulých je prastará obyčaj.

Už aj Židia konali modlitby a obety za zosnulých. Napr. Júda Machabejský poslal do Jeruzalema, (2 Mach 12, 43-46).

V dvanástej kapitole Druhej knihy Machabejcov (2 Mach 12, 43-46) sa opisuje jedna veľmi zaujímavá skutočnosť. Keď išiel Júda s jeho mužmi po náročnej bitke pochovať svojich padlých vojakov, pod oblekom každého z padlých našli amulety modiel z Jamnie, čo Zákon Židom zakazoval. Vedeli teda, že padli práve preto. Júdovi však napadla, ako píše svätopisec, „svätá a nábožná myšlienka“: urobil medzi mužmi zbierku a peniaze (dvetisíc drachiem striebra) poslal do Jeruzalema, aby sa v chráme konali modlitby a obety za odpustenie hriechov tých, ktorí padli v bitkách s pohanmi. Vzápätí autor Druhej knihy Machabejcov dodáva: „Veď keby sa nebol nádejal, že padlí raz budú vzkriesení, bolo by bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych“ (2 Mach 12, 44). 

Aj Ježiš Kristus sa počas svojho života na zemi vyjadril v podobnom duchu
– zmieriť sa už počas cesty pred súd, aby nás sudca neuvrhol do väzenia odpykať si celú dlžobu (Mt 5, 25-26; Lk 12, 58-59). Tiež hovorí o hriechoch, ktoré sa neodpustia ani v tomto veku a ani v budúcom (Mt 12, 31-32). Zároveň Ježiš, ktorý sám je Vzkriesenie a Život, výslovne prisľúbil večný život: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie.“ (Jn 11, 25)

Sv. Pavol vo svojom Prvom liste Korinťanom zase píše: „…dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň.“ (1 Kor 3, 13-15).

Svätý Pavol sa taktiež modlil za svojho oddaného priateľa Onezifora, aby „našiel milosrdenstvo u Pána“, keď stojí pred Božou súdnou stolicou. (2 Tim 1, 18)

Veľmi nádherné svedectvá o modlitbách za zomrelých nachádzame v prvotnej Cirkvi, čo však mnohí neberú na zreteľ a Tradíciu v Cirkvi nepovažujú za hodnoverný prameň. Všimnime si niektoré svedectvá ranej Cirkvi, ktoré svedčia o existencii modlitieb za zomrelých.

V 3. storočí píše Tertulián o kresťanoch, ktorí sa modlia za svojich blízkych zosnulých.

Apoštolské konštitúcie (4. stor.) predpísali, že počas slávenia božskej liturgie má diakon veriacim pripomenúť, aby sa modlili za zosnulých: „Modlime sa za našich bratov, ktorí zosnuli v Kristovi, aby im Boh, ktorý miluje človeka a prijal ich duše, odpustil každý dobrovoľný i nedobrovoľný hriech a bol k nim milosrdný a milostivý a umiestnil ich do krajiny spravodlivosti, „kde niet bolesti, zármutku ani stonania.“ (Apost. konšt., VIII, 41)

V liturgii svätého Jána Zlatoústeho (4.-5. st.) sa objavuje modlitba: „Modlime sa taktiež za odpočinutie duší zosnulých služobníkov Božích a za odpustenie všetkých ich hriechov, úmyselných aj neúmyselných.“ 

Výskyt modlitieb za zosnulých sv. Ján Zlatoústy († 407)  vykladá takto: „Nie nadarmo apoštoli nariadili, aby sa v úžasných Tajomstvách (t. j. na liturgii) spomínalo na zosnulých. Vedeli, že im (zosnulým) z toho plynie veľký zisk a veľký úžitok. Lebo ak celé zhromaždenie (ľudu) stojí so zdvihnutými rukami a odohráva sa táto úžasná Obeta, ako by sme mohli nepochodiť u Boha s našou prosbou za nich? A toto robíme pre tých, ktorí zosnuli vo viere!“ (Homília na List Filipanom3, 4)

Svätý Ján Zlatoústy († 407) hovoril o verných zosnulých, svojmu ľudu pripomínal: „Pomôžme im podľa svojich síl. Pouvažujme o nejakom úžitku pre nich, hoci by bol malý, ale pomôžme im. Ako a akým spôsobom? Modlitbou za nich, prosením druhých, aby sa za nich modlili, a neustálym dávaním (almužny) chudobným v ich mene!“ (Homília na List Filipanom 3, 4)

Keď svätý Ambróz († 397) kázal pri spomienke na cisára Teodóza na štyridsiaty deň po jeho smrti v roku 395, pozostalých utešoval týmito slovami: „Milujem toho muža (cisára) a neopustím ho, pokým ho svojimi slzami a modlitbami neprivediem na Boží svätý vrch (Žalm 2, 6), kde je večný život!“ (Pohrebná chváloreč na Teodóza, 37) A večný život sv. Ambróz vysvetľuje slovami: „Je to veľký odpočinok, ktorý napĺňa modlitbu živých, ide o najskvelejší prísľub.“ (Chváloreč na Teodóza, 37).

Svätý Atanáz Veľký († 373) tiež hovorí, že „aj keď niekto zomrel a rozplynul sa v povetrí, neodmietajte zabezpečiť olej a sviece pri hrobe a prosiť Krista, nášho Boha, lebo je to milé Bohu a prináša to veľkú odmenu: ak bol zosnulý hriešnik, zničili ste jeho hriechy; ak bol spravodlivý, pridali ste mu na odmene. Ak je niekto cudzinec bez prostriedkov a nemá nikoho, kto by sa postaral o tieto záležitosti, Boh, ktorý je spravodlivý a súcitný, mu primerane vymeria svoju milosť tak, ako to On najlepšie vie. A navyše ten, kto poskytuje takéto služby mŕtvym, má účasť aj na odmene, pretože prejavil lásku a záujem o spásu blížneho. Je to tak, ako keď niekto pomaže priateľa voňavkami, že sladkú vôňu prijíma ako prvý. Tí, ktorí nesplnia vôle a testamenty zosnulých týkajúce sa týchto záležitostí, zaiste budú odsúdení.“

Cirkev nás už od prvopočiatku pozýva k spomienke na všetkých zosnulých pre nádej vzkriesenia a večného života. V modlitbách za zosnulých prosíme Boha, aby im dal večný odpočinok, keďže podľa Písma vstúpiť do Božieho odpočinku znamená pripojiť sa k Bohu vo večnom živote šťastia. (Hebr 4, 3-11; Zj 14, 13)

Modliac sa za zosnulých, stretávame sa s nimi v Ježišovi Kristovi, ktorý je Láskou a ktorý prekonáva smrť, ktorá je konečným víťazstvom rozdelenia a nelásky. U Krista niet rozdielu medzi živými a zosnulými, pretože v ňom sú všetci živí.

Modlitba za zosnulých nie je iba dobrým skutkom voči zosnulým, ale je to tiež znovuobjavenie sveta, ktorý zomiera a je mŕtvy. V tomto pozemskom svete sme odsúdení na smrť, rovnako ako je odsúdený samotný svet. Modlitba za zomrelých nedovoľuje človeku, aby sa uzavrel len do dočasného sveta. V Ježišovi Kristovi však bola smrť zničená zvnútra, stratila, ako hovorí apoštol Pavol svoju bolesť a sama sa stala bránou do života v plnosti. Pre každého z nás sa táto brána do života otvorila pri našom svätom krste, keď sme zomreli starému človeku a obliekli sme si nového. Svätý Pavol hovorí: „veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu.“ (Kol 3, 3)

Modlitba za zosnulých je podstatným vyjadrením Cirkvi ako lásky. Prosíme Pána, ktorý je bohatý na milosrdenstvo a je priateľom ľudí, aby bol milosrdný v deň súdu a aby zosnulým, ktorí sú už vo večnosti, doprial odpočinok v Abrahámovom lone, v príbytkoch spravodlivých, kde nieto smútku, bolesti, ani stonania, ale život nekonečný, v očakávaní Parúzie (= druhého Kristovho príchodu). „Očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku,“ recitujeme vo Vyznaní viery. Medzi nami živými a tými, ktorí zosnuli v Pánovi, existuje tajuplné vzájomné spoločenstvo lásky, ktoré nás vedie späť ku Kristovi, ktorý je tou najväčšou a najdokonalejšou Láskou a Bohom života i smrti.

Modlitba za zosnulých teda nie je zúfalstvom, ba práve naopak, je prejavom veľkej nádeje a lásky!

Sväté obrazy majú veľký význam, nakoľko ponúkajú veriacim pohľad na zázraky, ktoré Boh vykonal na zemi, najmä v diele vtelenia Slova, ale aj skrze svätých a Cirkev. Práve preto majú veľký význam v bohoslužobnom živote. Predstavenie dejín týchto udalostí cez obrazy môže v mysli i v srdci toho, kto na ne hľadí, veľmi prispieť ich pripomínaniu a zapamätávaniu. Každý detail týchto svätých dejín totiž predstavuje skutok Božej moci.

Typickými pre východné cirkvi sú sväté obrazy nazývané ikony. Špecifický význam ikon v porovnaní s inými obrazmi spočíva v pripomínaní a ukazovaní nie ľudských a každodenných vecí, ktoré možno vidieť pozemským zrakom, ale vecí absolútnej kresťanskej novosti, ktorú „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo ani do ľudského srdca nevystúpila“ a ktorú „Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2, 9).

Keďže jednou z hlavných charakteristík bohoslužby je sláviť, pripomínať a sprítomňovať rozličné momenty, prostredníctvom ktorých sa uskutočnila naša spása, práve ikony sú prostriedkom na dosiahnutie tohto cieľa.

Svätým ikonám, podobne ako svätým ostatkom (moščiam, relikviám), vzdáva Cirkev veľkú úctu a v chrámoch ich vystavuje k verejnej úcte.

Svätý Atanáz Veľký vysvetľuje uctievanie ikon takto: „My sa verne klaniame ikonám, neuctievame ich však ako Boha, ale prostredníctvom nich vyjadrujeme lásku a náklonnosť k tej osobe, ktorá je na nej zobrazená. Často sa stáva, že keď sa ikona až natoľko poškodí, že zobrazenie na nej už nie je viditeľné, potom ju spaľujeme ako obyčajné drevo.“

Svätý Ján Damaský zasa raz napísal: „V minulosti (t.j. v Starom Zákone) beztelesný Boh, ktorý nemal vid, nikdy sa nezobrazoval. Teraz však, kedy sa Boh zjavil v tele a žil medzi ľuďmi, znázorňujeme viditeľného Boha … Ja som videl ľudský obraz Boha a spasená je moja duša. Vnímam obraz Boží tak, ako videl Jakub, lebo on očami umu videl nemateriálny predobraz budúceho a ja vnímam napomenutie o Videnom v tele.“

Tak ako dnes sa nájdu mnohí, ktorí napádajú uctievanie ikon (svätých obrazov vo všeobecnosti), tak Cirkev si týmto odporom uctievania prešla už dávno. Keď odpor narastal a uctievanie ikon bolo považované za modloslužbu, byzantský cisár Lev III. vydal v roku 730 cisársky dekrét, ktorým zakázal uctievanie svätých ikon v celej jeho ríši. Tento odpor voči ikonám, známy aj ako ikonoborectvo, vyriešil až snem v Nicey v roku 787.

Snem riešil problematiku úcty svätých ikon, pričom jasne rozlíšil medzi adoráciou (po grécky latria), ktorá patrí jedine Bohu, a úctou (po grécky dulia), ktorú vzdávame Bohorodičke, anjelom, svätým. Snem učí, že sväté ikony sú zobrazením viditeľných symbolov neviditeľných osôb, ktorým vzdávame úctu. Úctou svätých ikon si neuctievame papier, plátno, drevo, z ktorých je ikona vyrobená, ale uctievame si osoby, ktoré tieto ikony zobrazujú. Uctievanie svätých ikon snem postavil na roveň s uctievaním si sv. Evanjelia, kríža, či ostatkov svätých.

Je zaujímavé všimnúť si zhrnutie záverov koncilu, ktoré nám mnohým môže pomôcť pri protestoch mnohých súčasných odporcov uctievania ikon, či svätých obrazov. Na sneme sa totiž uznieslo, že „…je dovolené stvárňovať podobu prevzácneho a životodarného kríža i úctyhodné sväté obrazy, maľujúc farbami ako i vo forme mozaiky či tvoriac z akýchkoľvek iných vhodných materiálov, zvlášť v svätých Božích chrámoch na posvätných nádobách a rúchach, na stenách alebo tabuliach, totiž ako obrazy nášho Pána a Boha a Spasiteľa Ježiša Krista ako i našej nepoškvrnenej Vládkyne, svätej Božej rodičky, a úctyhodných anjelov a všetkých svätých a požehnaných mužov.

Pretože čím častejšie oko hľadí na tieto obrazné stvárnenia, tým viac si budú tí, ktorí sa na ne dívajú, pripomínať ich (skutočné) predobrazy a prebúdzať v sebe túžbu po týchto (predobrazoch), uctievajúc ich bozkami a prednášajúc modlitby. Teda nie, že by týmto obrazom samotným prináležalo uctievanie, v zmysle viery v ne, aké patrí len Bohu!

Úcta preukázaná obrazu je (v konečnom dôsledku výhradne) úctou k jeho skutočnému predobrazu a kto sa modlí k obrazu, modlí sa vlastne k tomu, koho (v skutočnosti) obraz znázorňuje.“

Aj z uvedeného vyplýva, že pre veriaceho človeka má ikona posvätnú hodnotu, je nositeľkou duchovnej energie. Ikona sa stáva miestom stretnutia medzi Stvoriteľom a človekom.

Pôstom sa zriekame mnohých dovolených a príjemných vecí. Aj keď nám to nerobí problém, nikdy nie je samotným cieľom pôstu. Vzdávanie sa niečoho je len prostriedkom, ktorý ma privádza k cieľu. A cieľom pôstu je obrátenie srdca! Zmena srdca a  jeho obrátenie k Bohu  je ozajstným cieľom Veľkého pôstu.

Čoho sa teda vzdať v pôste, aby som dosiahol ten pravý cieľ?

Vzdaj sa šomrania a sťažovania!

Za všetko vzdávaj vďaky. Šomranie a sťažovanie nepatrí do výbavy kresťana. Pokús sa svoj život naplniť jednoduchými vecami: pozdrav, úsmev, vypočutie toho druhého…

„Nesťažujte sa, bratia, jeden na druhého, aby ste neboli odsúdení. Hľa, sudca stojí predo dvermi.“ (Jak 5, 9)

„Ako jej svedčia moc a krása za odev, tak s úsmevom sa díva na budúci deň. Prehovoria jej ústa s múdrosťou, láskavé slová sú na jej jazyku.“ (Prís 31, 25-26)

Vzdaj sa neláskavých rečí a zbytočných slov!

Ako často dnes chýba milota, porozumenie, empatia v rozhovoroch ľudí. Všetci dobre vieme, že oplatí sa byť milý, chápajúci, vnímavý. Snaž sa v pôste odovzdávať láskavé slová okolo seba. Nech je Veľký pôst aj časom vzdania sa zbytočných slov a časom ticha, kedy bude zaznievať Boží hlas.

„Ty si najkrajší z ľudských synov. Z tvojich perí plynie milota. Preto ťa Boh požehnal naveky.“ (Ž 45, 3)

„Pýchou sa vyvoláva iba roztržka, tí však, čo správajú sa radou, (pridržiavajú sa) múdrosti.“ (Prís 13, 10)

Vzdaj sa hnevu a neodpustenia!

Dennodenne máš niekoľko dôvodov na hnev, či zlosť. Na všetkých a na všetko. Uč sa však umeniu milovať, odpúšťať, byť trpezlivejší a naplň svoj život postojmi zmierenia.

 „Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí.“ (Mt 6, 14)

 „Prestaň sa hnevať a zanechaj zlosť, nerozčuľuj sa, to vedie len k zlému.“ (Ž 37, 8)

Vzdaj sa hádok a škriepok!

Každému jednému z nás by pomohol pôst od hádok a škriepok. Boh si od nás žiada pôst milosrdného človeka, pretože pôst bez milosrdenstva neosoží tomu, kto sa postí.

 „Slabého vo viere sa ujmite, ale nehádajte sa o názoroch.“ (Rim 14, 1)

 „Napokon buďte všetci jednomyseľní, súcitní, bratsky sa milujte! Buďte milosrdní a pokorní!“ (1 Pt 3, 8)

Vzdaj sa strachu a obáv!

Koľko obáv a strachu z budúcnosti! Namiesto úprimnej dôvery Bohu. Strach a obavy ťa pripravujú o mnoho síl a často sa jedná o veci, s ktorými sám nič nezmôžeš.

„Pane, opora moja, útočište moje, osloboditeľ môj. Bože môj, moja pomoc, tebe dôverujem; ty si môj štít, sila mojej spásy a môj ochranca.“ (Ž 18, 3)

 „Požehnaný je muž, ktorý dôveruje v Pána, Pán bude jeho nádejou.“ (Jer 17, 7)

Vzdaj sa smútku a zatrpknutosti!

Koľko smútku a zatrpknutosti je v našich životoch! A toto má za následok množstvo pesimizmu, ľahostajnosti, či nechuti k životu. Pokús sa naplniť svoje srdce radosťou, nádejou a optimizmom.

„Hľadaj radosť v Pánovi a dá ti, za čím túži tvoje srdce.“ (Ž 37, 4)

 „Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie aj každá iná zloba nech sú ďaleko od vás.“ (Ef 4, 31)

Vzdaj sa občas svojej pohody!

Ako často si vieš dopriať pohodu? Taký priestor na ničnerobenie! Využi však čas pôstu na hlbšiu modlitbu, na rozjímanie Božieho slova alebo na čítanie nejakej duchovnej literatúry.

Pokús sa darovať niekomu tvoj čas, ktorý je pre teba taký vzácny. Namiesto sledovania televízie, či hry na počítači venuj svoj čas svojej rodine, deťom alebo navštív niekoho osamelého, či chorého v tvojej blízkosti. Zvlášť v dnešnej dobe to mnohí potrebujú.

„Ale ja, Pane, obraciam sa modlitbou k tebe v tomto čase milosti. Vypočuj ma, Bože, pre svoju veľkú dobrotu, pre svoju vernosť mi pomôž.“ (Ž 69, 14)

 „V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí.“ (Rim 12, 12)

Vzdaj sa zbytočných výdavkov!

Vždy nakupujeme množstvo vecí, aby sme si vylepšili alebo skrášlili život. Skús však v týchto dňoch nakupovať iba to, čo je nutné pre bežný život. Skús si možno všimnúť niekoho v tvojom okolí, čo žije na hranici núdze a poteš ho nejakou drobnosťou. Naplň čas Veľkého pôstu súcitom s druhými.

 „Kto je medzi vami múdry a rozumný? Nech dobrým životom ukáže svoje skutky v múdrej skromnosti.“ (Jak 3, 13)

 „Veď blázon hovorí bláznovstvo a srdce mu zamýšľa zlo: konať nečestne, hovoriť bludne proti Pánovi, sklamať túžbu hladného a odstrániť nápoj od smädného.“ (Iz 32, 6)

Vzdaj sa vynášania súdov nad inými!

Koľko súdov každý deň je v našom živote. Súdime ľudí podľa ich vzhľadu, podľa ich rečí, podľa ich majetku, podľa ich správania… Pričom veľmi často tieto súdy vznikajú podľa štandardov tohto sveta a nie vždy sú pravdivé a objektívne.

V mnohých prípadoch cítiš aj krivdy v živote, tie však odovzdaj nášmu Bohu. Pokús sa hľadať aj dobro v živote našich blízkych.

 „Nesúďte, aby ste neboli súdení.“ (Mt 7, 1)

 „Preto nesúďte nič predčasne, kým nepríde Pán. On osvetlí, čo je skryté v tme, a vyjaví úmysly sŕdc. Vtedy každý dostane pochvalu od Boha.“ (1 Kor 4, 5)

„Podstatou nášho pôstu nie je zdržanlivosť od pokrmov. Keď neodvádzame svoju dušu od neprávosti a keď‘ nedržíme svoj jazyk na uzde pred znevažovaním svojich blížnych, potom odopierame svojmu telu pokrm bez úžitku.“

(pápež sv. Lev Veľký)

V pôste nejde o zápas proti telu, ale kvôli telu a kvôli duši. Zavrhovaním toho, čo je hriešne v našej vôli, nenivočíme telo, stvorené Bohom, ale uvádzame ho k jeho pravej rovnováhe a slobode.

Na začiatku Veľkého pôstu sa často pýtame, ako sa správne postiť, aby dosiahol zmenu srdca a jeho obrátenie k Bohu? 

Prijmite nasledujúce slová ako malú pomôcku pre zdokonaľovanie sa v kresťanskom živote.

Postiť sa očami

Zriecť sa zbytočného pozerania televízie, videa, či zábavných časopisov a objavovať často prehliadanú krásu Božieho sveta, ktorý je okolo nás.

Postiť sa ušami

Obmedziť sa v počúvaní rozhlasu, cédečiek či mobilu, a viac počúvať tých, s ktorými žijeme v bezprostrednej blízkosti, ako aj Boha, ktorý má tiež čo povedať.

Postiť sa ústami

Zriecť sa nielen navyknutých sladkostí a obľúbených jedál, ale aj všetkých neláskavých a zbytočných slov, aby sme hovorili najmä vtedy, keď je to potrebné, dobré a pravdivé.

Postiť sa rukami

Svoje ruky naučiť viac používať k modlitbe a tiež ich zapojiť do práce pre tých, ktorí to od nás najviac potrebujú.

Postiť sa nohami

Neutekať pred tými, ktorí sú nám nepríjemní, zastaviť sa pri tých, ktorí sú na nás odkázaní a častejšie prichádzať za tým, od ktorého máme všetko – k Bohu.

Postiť sa telom

Nezakladať si prehnane na vonkajších veciach, ale viac dbať na vnútornú krásu ducha a hygienu duše.

Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

Pôst, modlitba a almužna sú akoby dopravné značky, ktoré nás vedú správnym smerom – smerom k Bohu.

Pôstom sa zriekame dovolených a príjemných vecí ako je jedlo, nápoje, televízia… Nie je to však čas sebatrýznenia, ale čas oslobodenia sa od toho, čo nás spútava. Každý by mal zisťovať, čo ho spútava a čo ho z týchto pút môže vyslobodiť.

Pôst nie je diéta. Diétou sa zameriavame na seba, pôstom na Boha.  Prvotným cieľom pôstu je stať sa vedomým svojej závislosti na Bohu: Ak máme vždy jedenia a pitia nadostač, ľahko sa staneme príliš sebaistými, vidiac len svoje vlastné schopnosti, a podliehame falošnému pocitu úplnej nezávislosti a sebestačnosti, všetko nám je samozrejmé.

V pôste nejde o zápas proti telu, ale kvôli telu a kvôli duši. Zavrhovaním toho, čo je hriešne v našej vôli, nenivočíme telo, stvorené Bohom, ale uvádzame ho k jeho pravej rovnováhe a slobode.

V modlitbe hľadáme blízkosť Boha, rozprávame sa s Bohom a obnovujeme si naše priateľstvo s Ním. Ježiš často vyhľadával samotu, kde nič nezakrývalo pohľad na Boha, kde ho nevyrušoval hluk. Preto Ježiš hovorí: „Keď‘ sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.“ (Mt 6, 6).

Teda nielen pôst, ale aj modlitba. Pretože pôst bez modlitby je iba nejakou diétou. A rovnako platí aj to, že modlitba bez pôstu je iba hovorenie množstva slov.

Almužna rozmnožuje našu lásku. Pravá láska je tá, ktorá sa vie obetovať, ktorá vie darovať čosi zo seba. Kto je závislý, kto je pripútaný k veciam, nedokáže otvárať ani srdce, ani ruku. Okolo nás sa vždy nájde dostatok ľudí, ktorí potrebujú naše otvorené srdce a ruky. Chce to len maličkosť – mať otvorené oči a nájsť si čas pre druhého.

Modlitba je prostriedok, ktorý nám pomáha vidieť veci pravdivo. Almužna je konkrétnym skutkom, ktorý pomáha vidieť v druhom človeku brata. Pôstom naša vôľa precitá, aby znovu slúžila Bohu.

Pôst robí človeka vnímavým na Boha a zároveň dáva skúsenosť, že jedine Boh môže uhasiť náš hlad a smäd.

Pôst, modlitba a almužna nikdy nie sú cieľom. Sú to len prostriedky, cez ktoré sa máme dostať k cieľu, ktorým je obrátenie srdca!

Skutočným cieľom pôstu je teda zmena srdca, jeho obrátenie k Bohu.

„Chcem vám povedať niečo ľahko pochopiteľné, niečo čo ste často sami prežili: Pôst dodáva modlitbe dôveru a rozohňuje ju…Modlitba vyprosí silu k pôstu a pôst získa milosť k modlitbe. Pôst posilňuje modlitbu, modlitba posilňuje pôst a prednáša ho pred Božiu tvár.“ (sv. Bernard z Clairvaux)