(Farská katechéza na 1. Nedeľu Veľkého pôstu)
Sväté obrazy majú veľký význam, nakoľko ponúkajú veriacim pohľad na zázraky, ktoré Boh vykonal na zemi, najmä v diele vtelenia Slova, ale aj skrze svätých a Cirkev. Práve preto majú veľký význam v bohoslužobnom živote. Predstavenie dejín týchto udalostí cez obrazy môže v mysli i v srdci toho, kto na ne hľadí, veľmi prispieť ich pripomínaniu a zapamätávaniu. Každý detail týchto svätých dejín totiž predstavuje skutok Božej moci.
Typickými pre východné cirkvi sú sväté obrazy nazývané ikony. Špecifický význam ikon v porovnaní s inými obrazmi spočíva v pripomínaní a ukazovaní nie ľudských a každodenných vecí, ktoré možno vidieť pozemským zrakom, ale vecí absolútnej kresťanskej novosti, ktorú „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo ani do ľudského srdca nevystúpila“ a ktorú „Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2, 9).
Keďže jednou z hlavných charakteristík bohoslužby je sláviť, pripomínať a sprítomňovať rozličné momenty, prostredníctvom ktorých sa uskutočnila naša spása, práve ikony sú prostriedkom na dosiahnutie tohto cieľa.
Svätým ikonám, podobne ako svätým ostatkom (moščiam, relikviám), vzdáva Cirkev veľkú úctu a v chrámoch ich vystavuje k verejnej úcte.
Svätý Atanáz Veľký vysvetľuje uctievanie ikon takto: „My sa verne klaniame ikonám, neuctievame ich však ako Boha, ale prostredníctvom nich vyjadrujeme lásku a náklonnosť k tej osobe, ktorá je na nej zobrazená. Často sa stáva, že keď sa ikona až natoľko poškodí, že zobrazenie na nej už nie je viditeľné, potom ju spaľujeme ako obyčajné drevo.“
Svätý Ján Damaský zasa raz napísal: „V minulosti (t.j. v Starom Zákone) beztelesný Boh, ktorý nemal vid, nikdy sa nezobrazoval. Teraz však, kedy sa Boh zjavil v tele a žil medzi ľuďmi, znázorňujeme viditeľného Boha … Ja som videl ľudský obraz Boha a spasená je moja duša. Vnímam obraz Boží tak, ako videl Jakub, lebo on očami umu videl nemateriálny predobraz budúceho a ja vnímam napomenutie o Videnom v tele.“
Tak ako dnes sa nájdu mnohí, ktorí napádajú uctievanie ikon (svätých obrazov vo všeobecnosti), tak Cirkev si týmto odporom uctievania prešla už dávno. Keď odpor narastal a uctievanie ikon bolo považované za modloslužbu, byzantský cisár Lev III. vydal v roku 730 cisársky dekrét, ktorým zakázal uctievanie svätých ikon v celej jeho ríši. Tento odpor voči ikonám, známy aj ako ikonoborectvo, vyriešil až snem v Nicey v roku 787.
Snem riešil problematiku úcty svätých ikon, pričom jasne rozlíšil medzi adoráciou (po grécky latria), ktorá patrí jedine Bohu, a úctou (po grécky dulia), ktorú vzdávame Bohorodičke, anjelom, svätým. Snem učí, že sväté ikony sú zobrazením viditeľných symbolov neviditeľných osôb, ktorým vzdávame úctu. Úctou svätých ikon si neuctievame papier, plátno, drevo, z ktorých je ikona vyrobená, ale uctievame si osoby, ktoré tieto ikony zobrazujú. Uctievanie svätých ikon snem postavil na roveň s uctievaním si sv. Evanjelia, kríža, či ostatkov svätých.
Je zaujímavé všimnúť si zhrnutie záverov koncilu, ktoré nám mnohým môže pomôcť pri protestoch mnohých súčasných odporcov uctievania ikon, či svätých obrazov. Na sneme sa totiž uznieslo, že „…je dovolené stvárňovať podobu prevzácneho a životodarného kríža i úctyhodné sväté obrazy, maľujúc farbami ako i vo forme mozaiky či tvoriac z akýchkoľvek iných vhodných materiálov, zvlášť v svätých Božích chrámoch na posvätných nádobách a rúchach, na stenách alebo tabuliach, totiž ako obrazy nášho Pána a Boha a Spasiteľa Ježiša Krista ako i našej nepoškvrnenej Vládkyne, svätej Božej rodičky, a úctyhodných anjelov a všetkých svätých a požehnaných mužov.
Pretože čím častejšie oko hľadí na tieto obrazné stvárnenia, tým viac si budú tí, ktorí sa na ne dívajú, pripomínať ich (skutočné) predobrazy a prebúdzať v sebe túžbu po týchto (predobrazoch), uctievajúc ich bozkami a prednášajúc modlitby. Teda nie, že by týmto obrazom samotným prináležalo uctievanie, v zmysle viery v ne, aké patrí len Bohu!
Úcta preukázaná obrazu je (v konečnom dôsledku výhradne) úctou k jeho skutočnému predobrazu a kto sa modlí k obrazu, modlí sa vlastne k tomu, koho (v skutočnosti) obraz znázorňuje.“
Aj z uvedeného vyplýva, že pre veriaceho človeka má ikona posvätnú hodnotu, je nositeľkou duchovnej energie. Ikona sa stáva miestom stretnutia medzi Stvoriteľom a človekom.