Cirkev si už od najstarších čias uctievala pamiatku zosnulých a obetovala za nich modlitby, najmä eucharistickú obetu, aby po očistení dosiahli videnie Boha. Pre všetkých pozostalých je veľkou útechou, že môžu svojim zosnulým pomôcť a zostať s nimi spojení putom večnej lásky.
V našich podmienkach je zaužívaná obyčaj spomínať na zomrelých na tretí, deviaty a štyridsiaty deň po smrti, pričom tieto dni majú aj symbolický význam.
- číslo 3 symbolizuje, že zosnulý veril v Ježiša Krista, ktorý zomrel a tretieho dňa vstal zmŕtvych a tiež, že mal tri božské čnosti: vieru, nádej a lásku;
- číslo 9 znamená, že v spomienke prosíme Boha, aby prostredníctvom nebeských zástupov udelil zosnulým miesto v nebi na miesto padlých anjelov;
- číslo 40 symbolizuje 40 dní pôstu Ježiša Krista a jeho 40-denné prebývanie na zemi po jeho vzkriesení.
Modliť sa za zosnulých je prastará obyčaj.
Už aj Židia konali modlitby a obety za zosnulých. Napr. Júda Machabejský poslal do Jeruzalema, (2 Mach 12, 43-46).
V dvanástej kapitole Druhej knihy Machabejcov (2 Mach 12, 43-46) sa opisuje jedna veľmi zaujímavá skutočnosť. Keď išiel Júda s jeho mužmi po náročnej bitke pochovať svojich padlých vojakov, pod oblekom každého z padlých našli amulety modiel z Jamnie, čo Zákon Židom zakazoval. Vedeli teda, že padli práve preto. Júdovi však napadla, ako píše svätopisec, „svätá a nábožná myšlienka“: urobil medzi mužmi zbierku a peniaze (dvetisíc drachiem striebra) poslal do Jeruzalema, aby sa v chráme konali modlitby a obety za odpustenie hriechov tých, ktorí padli v bitkách s pohanmi. Vzápätí autor Druhej knihy Machabejcov dodáva: „Veď keby sa nebol nádejal, že padlí raz budú vzkriesení, bolo by bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych“ (2 Mach 12, 44).
Aj Ježiš Kristus sa počas svojho života na zemi vyjadril v podobnom duchu
– zmieriť sa už počas cesty pred súd, aby nás sudca neuvrhol do väzenia odpykať si celú dlžobu (Mt 5, 25-26; Lk 12, 58-59). Tiež hovorí o hriechoch, ktoré sa neodpustia ani v tomto veku a ani v budúcom (Mt 12, 31-32). Zároveň Ježiš, ktorý sám je Vzkriesenie a Život, výslovne prisľúbil večný život: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie.“ (Jn 11, 25)
Sv. Pavol vo svojom Prvom liste Korinťanom zase píše: „…dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň.“ (1 Kor 3, 13-15).
Svätý Pavol sa taktiež modlil za svojho oddaného priateľa Onezifora, aby „našiel milosrdenstvo u Pána“, keď stojí pred Božou súdnou stolicou. (2 Tim 1, 18)
Veľmi nádherné svedectvá o modlitbách za zomrelých nachádzame v prvotnej Cirkvi, čo však mnohí neberú na zreteľ a Tradíciu v Cirkvi nepovažujú za hodnoverný prameň. Všimnime si niektoré svedectvá ranej Cirkvi, ktoré svedčia o existencii modlitieb za zomrelých.
V 3. storočí píše Tertulián o kresťanoch, ktorí sa modlia za svojich blízkych zosnulých.
Apoštolské konštitúcie (4. stor.) predpísali, že počas slávenia božskej liturgie má diakon veriacim pripomenúť, aby sa modlili za zosnulých: „Modlime sa za našich bratov, ktorí zosnuli v Kristovi, aby im Boh, ktorý miluje človeka a prijal ich duše, odpustil každý dobrovoľný i nedobrovoľný hriech a bol k nim milosrdný a milostivý a umiestnil ich do krajiny spravodlivosti, „kde niet bolesti, zármutku ani stonania.“ (Apost. konšt., VIII, 41)
V liturgii svätého Jána Zlatoústeho (4.-5. st.) sa objavuje modlitba: „Modlime sa taktiež za odpočinutie duší zosnulých služobníkov Božích a za odpustenie všetkých ich hriechov, úmyselných aj neúmyselných.“
Výskyt modlitieb za zosnulých sv. Ján Zlatoústy († 407) vykladá takto: „Nie nadarmo apoštoli nariadili, aby sa v úžasných Tajomstvách (t. j. na liturgii) spomínalo na zosnulých. Vedeli, že im (zosnulým) z toho plynie veľký zisk a veľký úžitok. Lebo ak celé zhromaždenie (ľudu) stojí so zdvihnutými rukami a odohráva sa táto úžasná Obeta, ako by sme mohli nepochodiť u Boha s našou prosbou za nich? A toto robíme pre tých, ktorí zosnuli vo viere!“ (Homília na List Filipanom3, 4)
Svätý Ján Zlatoústy († 407) hovoril o verných zosnulých, svojmu ľudu pripomínal: „Pomôžme im podľa svojich síl. Pouvažujme o nejakom úžitku pre nich, hoci by bol malý, ale pomôžme im. Ako a akým spôsobom? Modlitbou za nich, prosením druhých, aby sa za nich modlili, a neustálym dávaním (almužny) chudobným v ich mene!“ (Homília na List Filipanom 3, 4)
Keď svätý Ambróz († 397) kázal pri spomienke na cisára Teodóza na štyridsiaty deň po jeho smrti v roku 395, pozostalých utešoval týmito slovami: „Milujem toho muža (cisára) a neopustím ho, pokým ho svojimi slzami a modlitbami neprivediem na Boží svätý vrch (Žalm 2, 6), kde je večný život!“ (Pohrebná chváloreč na Teodóza, 37) A večný život sv. Ambróz vysvetľuje slovami: „Je to veľký odpočinok, ktorý napĺňa modlitbu živých, ide o najskvelejší prísľub.“ (Chváloreč na Teodóza, 37).
Svätý Atanáz Veľký († 373) tiež hovorí, že „aj keď niekto zomrel a rozplynul sa v povetrí, neodmietajte zabezpečiť olej a sviece pri hrobe a prosiť Krista, nášho Boha, lebo je to milé Bohu a prináša to veľkú odmenu: ak bol zosnulý hriešnik, zničili ste jeho hriechy; ak bol spravodlivý, pridali ste mu na odmene. Ak je niekto cudzinec bez prostriedkov a nemá nikoho, kto by sa postaral o tieto záležitosti, Boh, ktorý je spravodlivý a súcitný, mu primerane vymeria svoju milosť tak, ako to On najlepšie vie. A navyše ten, kto poskytuje takéto služby mŕtvym, má účasť aj na odmene, pretože prejavil lásku a záujem o spásu blížneho. Je to tak, ako keď niekto pomaže priateľa voňavkami, že sladkú vôňu prijíma ako prvý. Tí, ktorí nesplnia vôle a testamenty zosnulých týkajúce sa týchto záležitostí, zaiste budú odsúdení.“
Cirkev nás už od prvopočiatku pozýva k spomienke na všetkých zosnulých pre nádej vzkriesenia a večného života. V modlitbách za zosnulých prosíme Boha, aby im dal večný odpočinok, keďže podľa Písma vstúpiť do Božieho odpočinku znamená pripojiť sa k Bohu vo večnom živote šťastia. (Hebr 4, 3-11; Zj 14, 13)
Modliac sa za zosnulých, stretávame sa s nimi v Ježišovi Kristovi, ktorý je Láskou a ktorý prekonáva smrť, ktorá je konečným víťazstvom rozdelenia a nelásky. U Krista niet rozdielu medzi živými a zosnulými, pretože v ňom sú všetci živí.
Modlitba za zosnulých nie je iba dobrým skutkom voči zosnulým, ale je to tiež znovuobjavenie sveta, ktorý zomiera a je mŕtvy. V tomto pozemskom svete sme odsúdení na smrť, rovnako ako je odsúdený samotný svet. Modlitba za zomrelých nedovoľuje človeku, aby sa uzavrel len do dočasného sveta. V Ježišovi Kristovi však bola smrť zničená zvnútra, stratila, ako hovorí apoštol Pavol svoju bolesť a sama sa stala bránou do života v plnosti. Pre každého z nás sa táto brána do života otvorila pri našom svätom krste, keď sme zomreli starému človeku a obliekli sme si nového. Svätý Pavol hovorí: „veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu.“ (Kol 3, 3)
Modlitba za zosnulých je podstatným vyjadrením Cirkvi ako lásky. Prosíme Pána, ktorý je bohatý na milosrdenstvo a je priateľom ľudí, aby bol milosrdný v deň súdu a aby zosnulým, ktorí sú už vo večnosti, doprial odpočinok v Abrahámovom lone, v príbytkoch spravodlivých, kde nieto smútku, bolesti, ani stonania, ale život nekonečný, v očakávaní Parúzie (= druhého Kristovho príchodu). „Očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku,“ recitujeme vo Vyznaní viery. Medzi nami živými a tými, ktorí zosnuli v Pánovi, existuje tajuplné vzájomné spoločenstvo lásky, ktoré nás vedie späť ku Kristovi, ktorý je tou najväčšou a najdokonalejšou Láskou a Bohom života i smrti.
Modlitba za zosnulých teda nie je zúfalstvom, ba práve naopak, je prejavom veľkej nádeje a lásky!