Grafitek

„Rastieme s Ním a pre Neho!“

Naša farnosť organizuje v dňoch 06. – 10.07. 2025 farský tábor s názvom Rastieme s Ním a pre Neho.

Tábor sa koná v priestoroch hotela Merrys v Rezorte Vtáčie údolie Ptičie. 

Hlavný mottom tábora je myšlienka „Rastieme s Ním a pre Neho!“ o živote čností v živote detí a mládeže.  

K dosiahnutiu tohto hlavného cieľa sme si vytýčili aj čiastkové ciele tábora a prispôsobili jednotlivé aktivity

Každý sníva o šťastnom živote. O tom živote, ktorý vždy chcel. O živote plnom lásky, pokoja a radosti, kde si bude sám sebe pánom a kde naplní svoje veľké plány, svoje sny…

Aj keď ste ešte len deti, istotne vnímate koľko nešťastia, či zla je v tomto svete a toto všetko nám veľakrát bráni plniť si naše sny.

Ako to zmeniť? Čo urobiť, aby viac dobra, viac lásky bolo na tomto svete?

Riešenie môžeme nájsť aj v duchovnom živote, aj keď to mnohým ľuďom  (a možno aj niektorým vám) príliš nevonia. Tým riešením je život čností.

Čo je čnosť? Pomôžem si učením cirkvi: „Čnosť je trvalá a stála dispozícia konať dobro. Umožňuje človekovi nielen konať dobré skutky, ale aj dávať zo seba samého to najlepšie. Čnostný človek so všetkými svojimi zmyslovými a duchovnými silami smeruje k dobru, ide za ním a volí si ho v konkrétnom konaní“ (KKC 1803).

Aj sv. Gregor Nyssenský nám objasňuje, prečo treba viesť čnostný život: „Cieľom čnostného života je stať sa podobným Bohu.“

Ak si človek vie vybrať dobro, ak vie odolávať pokušeniam, to je praktický život nadobúdania čností. A čnostný človek je ten, ktorý v slobode (teda bez donútenia) koná dobro. (porov. KKC 1804)

Aj na základe skúsenosti tohto otecka si treba uvedomiť, že ľudské čnosti nie sú len vrodené, ale sú nadobudnuté výchovou, vedomými a dobrovoľnými činmi a vytrvalosťou v neprestajne konaní dobra. S Božou pomocou stvárňujú charakter a robia konanie dobra ľahkým. Čnostný človek je šťastný, keď ich praktizuje. (porov. KKC 1810)

Nedeľa (06.07. 2025)

Tábor začal v nedeľu registráciou a ubytovaním detí. Po oficiálnom otvorení tábora sa deti hneď učili táborovú hymnu Rastieme s Tebou, ktorej text na chytľavú melódiu piesne 7 červených rúž, zložila hlavná vedúca Stanka. 

Súčasťou večerného programu bolo vzájomné zoznamovanie, piesne a večerný film.

Fotografie z nedele si môžete pozrieť tu: https://www.grkathe.sk/fotogaleria/farsky-tabor-nedela-06-07-2025/

Pondelok (07.07. 2025)

Deň sme začali rannou rozcvičkou a spoločnou rannou modlitbou. Po raňajkách nasledovala katechéza na tému Čnosti!

Nasledovala práca v skupinkách na tému čností: deti sa učili vnímať dôležitosť čností v živote dnešného veriaceho človeka.

Po obede deti plnili určené úlohy (hľadali obrázky), tancovali i spievali a poobedňajší program zakončili aktivitou pre lupienok.

Večerný program vytvorili deti tým, že vypisovali aktivity skupinka proti skupinke. Večerný program bol zakončený modlitbou po skupinkách v našom stánku stíšenia a modlitby.

Fotografie z pondelka si môžete pozrieť tu: https://www.grkathe.sk/fotogaleria/2025/farsky-tabor-pondelok-07-07-2025/

Utorok (08.07. 2025)

Po rannej rozcvičke, modlitbách a raňajkách deti v skupinkách absolvovali aktivity na niekoľko tém v rámci svojich skupiniek.

Po obede nasledovali workshopy: hudobný, kreatívny, tanečný a futbalový.

Poobedňajší dážď nám trochu nabúral program, ale práca v skupinkách a spoločná aktivita s názvom Srdcom až do cieľa nám všetkým dali zabudnúť na daždivé počasie.

Po večeri nasledoval spoločný program s množstvom súťaží (napr. vilomeniny, skupinka proti skupinke…), tanca a spevu.

Fotografie z utorka si môžete pozrieť tu: https://www.grkathe.sk/fotogaleria/2025/farsky-tabor-utorok-08-07-2025/

Streda (09.07. 2025)

Po rannej rozcvičke, modlitbách a raňajkách nasledovala práca v skupinkách a aktivita s názvom Úniková hra.

Pred obedom sme sa všetci zjednotili v modlitbe Ďakovného molebenu.

Po obede nasledovali tzv. farebné aktivity (bolo vidieť na bielych tričkách) a rôzne hry – futbal, volejbal a mnohé iné.

Večerný program sa niesol v duchu výsledkov workshopov, kedy každá skupinka predniesla „ovocie“ svojho workshopu. Hneď nasledovalo aj vyhodnocovanie aktivít v tábore: od bodovania izieb, cez najodvážnejšieho člena na tábore, najmladšieho účastníka, najaktívnejšieho účastníka, najviac spoločenského účastníka, až po cenu vedúcich tábora. Úplný záver dňa patril diskotéke.

Fotografie zo stredy si môžete pozrieť tu: https://www.grkathe.sk/fotogaleria/2025/farsky-tabor-streda-09-07-2025/

Štvrtok (10.07. 2025)

Po rannej rozcvičke, modlitbách a raňajkách nasledovala práca v skupinkách. Neskôr k nám zavítali aj páni policajti z Humenného, ktorý nám nielen slovom, ale aj praktickými ukážkami predstavili prácu policajtov. 

Deti mali tiež za úlohu vypracovať spätnú väzbu z tábora ako pomôcku pre animátorov pri príprave ďalšieho ročníka tábora.

Pri obede sme si ešte naplánovali nejaké aktivity na zvyšné dni prázdnin a takto sa potom rozišli do svojich domovov. Rozišli sme sa s túžbou aj naďalej rásť s Ježišom a pre Neho. 

Fotografie zo štvrtku si môžete pozrieť tu: https://www.grkathe.sk/fotogaleria/2025/farsky-tabor-stvrtok-10-07-2025/

Zakončime prehľad táborových aktivít ďakovačkou detí, ktorú si sami pripravili.

Táborová ďakovačka detí

Autori: Viktória a Lenka, účastníčky tábora

1.
V tábore je veselo, veď to všetci vieme,
aj vďaka skvelým animátorom, sa veľa nasmejeme.

2.
Aj keď sme niekedy nepočúvali,
úlohy na skúške odvahy sme zvládli.

3.
Stanka hráva na gitare, tóny znejú krásne,
pri jej piesni srdce plesá, radosť nikdy nehasne.

4.
Kika stále pracuje, je usilovná ako včielka,
všetko vždy má premyslené, splní sa jej každá myšlienka.

5.
Sima rada športuje a v súťažiach vždy bojuje,
s energiou beží vpred a mnohých chlapcov zahanbuje,

6.
Katka zlatá, nápomocná vždy keď niečo treba,
hneď je pri nás, ochotná, má srdce priam anjel z neba. 

7.
Marko je náš DJ šéf, hudba hrá do tanca,
zábavu on roztočí a každý z nás sa v kole točí.

8.
Adam dobrou náladou nakazí, vtipmi všetko zdobí,
každý deň nám zlepší tým, že všetko so smiechom robí.

9.
Veronika smiechom lieči, vtipom vždy zlú chvíľu zlepší,
láskavá a plná ochoty, v jej prítomnosti je vždy veľa miloty.

10.
A náš otec Miro dekan, múdry, dobrý, milý,
z Božieho Slova pre nás vždy nájde verš, čo poteší a posilní.
Každé ráno, každý deň nás povzbudí Slovom,
aby sme v láske kráčali a rástli s naším Bohom.

11.
Toto je náš tábor, raj plný radosti a smiechu,
s animátormi v srdci a s Bohom v každom nádychu.

12.
Ďakujeme vám všetkým, ste naši hrdinovia,
srdcom veľkí, priam ako z Božieho Slova.

(niekoľko myšlienok o dovolenke kresťana)

Prežívame obdobie prázdnin a dovoleniek. Sociálne siete obsahujú rozličné fotografie, kedy človek čo najoriginálnejšie chce vyjadriť svoju pohodu počas dovolenkových dní.

Treba si však uvedomiť, že nie všetko má dovolenku. Taká láska je skutočnou láskou, iba keď je nonstop. Alebo vernosť je vernosťou, iba keď je celoživotná. Či pravda je skutočnou iba vtedy, keď je pravdou bez prestávky. Podobne to platí o vzťahoch medzi manželmi, v rodine, k priateľom a aj o vzťahu k Bohu.

Boh nemá prázdniny a modlitba nemá dovolenku.

Majme toto na zreteli a nevynechávajme Boha z našich dovoleniek, či prázdnin,pretože bez Neho budú prázdniny, či dovolenka naozaj len prázdnymi dňami.

Osvojme si niekoľko praktických rád, ktoré nám môžu tieto dovolenkové dni urobiť zmysluplnými a krajšími.

1. Keď cestuješ, rozlúč sa rodičmi a známymi, ale nie s Nebeským Otcom.

2. Nezabudni si nabaliť dôležité veci, doklady, obväz, ale aj duchovnú knihu, Sväté Písmo.

3. Vezmi si také topánky, ktoré by ťa v nedeľu priviedli do chrámu. Aj počas dovolenky je nedeľa deň Pánov. A Pán nikdy neodchádza na dovolenku.

4. Chodiac po horách a dedinách, mestách i dedinkách nestrať nikdy cestu k svojmu Bohu.

5. Na turistike ti pomôže pri zablúdení kompas, či mapa. Pri „poblúdení“ ti určite pomôže modlitba. Nehanbi sa počas leta za to, že si kresťan. Falšoval by si tým svoju identitu.

6. Nemysli si, že máš na všetko právo. Iní pracujú, aby si ty mohol prežívať svoje prázdniny, či dovolenku. Aj oni majú svoje nároky. Snaž sa o spravodlivosť ku všetkým. Rešpektuj ich a zaujímaj sa o ich dobro.

7. Nos proti slnku okuliare tak, aby ti nikdy neclonili pri pohľade na Boha.

8. Nemaj smeti a neporiadok v batožine, ale ani neporiadok v svojej duši. Premáhaj žiadostivosť, egoizmus a pýchu. Dovolenka neznamená robiť si, čo sa mi zachce.

9. Rozdávaj okolo seba úsmev a radosť namiesto hrešenia a hundrania. Vyhýbaj sa pokrytectvu, klamstvu, kritike, predsudkom a samoľúbosti.

10. Nechci mať všetko pre seba. Mysli aj na tých, čo nemajú dovolenky, čo nemajú dokonca ani každodenný chlieb. Mysli na to, aby si sa z dovolenky vrátil oddýchnutý, zdravý a lepší!

Kresťan by teda mal oddychovať s Bohom. Dokonca s Ním aj cestovať, relaxovať… Každodenný kontakt s Bohom, či už v modlitbe alebo v konkrétnych skutkoch lásky voči našim blížnym, uvedomovanie si Božích darov, krásy stvorenia a dobrodení, radosť z plnohodnotne prežitej dovolenky sa ponúkajú ako ovocie našej spoločnosti s Bohom počas dovolenkových dní.

Pozvime Boha ako spoločníka na naše prázdniny a dovolenky, On je ozaj dobrý spoločník. Neunaví, ale práve naopak, udrží nás v radostnej sviežosti.

Tak príjemné a požehnané dni dovoleniek a prázdnin, v spoločnosti nášho dobrotivého Boha!

Každý z nás máme jazyk. Nachádza sa v ústnej dutine a je to dôležitý orgán, ktorý má tri hlavné úlohy a slúži na:

1. prijímanie a spracovanie potravy; 
2. spoznávanie chuti; 
3. vyjadrovanie, lebo pomáha tvoriť zvuk, ľudskú reč.

V súvislosti s duchovným životom nás bude zaujímať tretia funkcia jazyka ako symbolu a nositeľa slovného prejavu. Jazyk totiž pomáha dať naším myšlienkam podobu počuteľných slov a umožňuje vzájomnú verbálnu komunikáciu, odovzdávanie informácii, ale aj citov. Vyjadruje to, čo je v našom vnútri. Presne v duchu slov Ježiša Krista: „…z plnosti srdca hovoria ústa.“ (Mt 12, 34).

V tomto ohľade robí jazyk človeka výnimočným a úplne odlišným od ostatných živočíchov.

Vo Svätom Písme čítame, že človek by mal svojím jazykom vyznávať, oslavovať a velebiť Pána Boha, ďakovať a dobrorečiť Mu.

Apoštol Pavol píše Rimanom: „Ako že žijem, hovorí Pán, predo mnou sa zohne každé koleno a každý jazyk sa bude vyznávať Bohu.“ (Rim 14, 11).

Aká je však realita? Ako často sa previňujeme jazykom? Apoštol Jakub už pred dvetisíc rokmi napísal: „Človek krotí a aj skrotil všetky druhy zveri, vtákov, plazov i morských živočíchov, no jazyk nik z ľudí skrotiť nemôže. Je to nepokojné zlo, je plný smrtiaceho jedu. Ním dobrorečíme Pánovi a Otcovi, a ním aj zlorečíme ľuďom, stvoreným na Božiu podobu. Z tých istých úst vychádza dobrorečenie i zlorečenie. A nemá to tak byť, bratia moji.“ (Jak 3, 7-10).

Keďže to tak nemá byť, pokúsme sa všimnúť si, aké sú najčastejšie hriechy nášho života a čoho sa máme vyvarovať v súvislosti s jazykom. A porovnávajme si to aj s tým, čo nachádzame vo Svätom Písme.

1. Rúhačstvo, nadávanie

Ako často obviňujeme a znevažujeme v rečiach nášho Boha?

„A Pán nariadil Mojžišovi: „Rúhača daj vyviesť z tábora a všetci, čo ho počuli, položia na jeho hlavu ruky a všetok ľud ho ukameňuje. Izraelitom však nariadiš: Každý, kto bude kliať svojmu Bohu, uvalí na seba hriech. Kto bude zlorečiť Pánovmu menu, musí zomrieť: všetok ľud ho bez milosrdenstva ukameňuje; tak cudzinec ako domorodec bude usmrtený, keď bude kliať Pánovo meno.“ (Lv 24, 13-16)

2. Branie Božieho mena nadarmo

Veľmi častým javom v našom živote je bezdôvodné používanie Božieho mena v bežnej komunikácii, v reči.

„Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo! Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo.“ (Ex 20, 7)

3. Klamlivý jazyk

Klamstvo je jednou z vecí, ktoré Boh považuje za odporné (porov. Prís 6, 17); pričom každý z nás dobre vie, že Diabol je otec klamstva a teda aj klamárov.  

„Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojím blížnym, veď sme si navzájom údmi.“ (Ef 4, 25)

4. Úlisný jazyk a lichotenie

Ako často chválime iných z dôvodu, že od nich chceme niečo získať? A pritom aj Boh nenávidí prázdne lichôtky.  

„Falošnými slovami sa klamú všetci navzájom, hovoria úlisnými perami a srdce majú dvojtvárne. Kiež Pán zničí všetky pery úlisné a vystatovačný jazyk…“ (Ž 12, 3-4)

5. Krivé svedectvo

Dnes je priam populárne medzi ľuďmi hovorenie nepravdy, šírenie neoverenej informácie o niekom inom. A netýka sa to iba politiky.

„Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu!“ (Ex 20, 16)

6. Pyšný jazyk

Často sú ľudia v rečiach plní iba seba, svojich úspechov a svojimi rečami znevažujú toho druhého. A pýcha je zároveň zdrojom množstva hádok.   

„…Boh ich vydal napospas ich zvrátenému zmýšľaniu, aby robili, čo sa nepatrí, plných neprávosti, zloby, lakomstva, ničomnosti, plných závisti, vrážd, svárov, ľsti, zlomyseľnosti; sú klebetní, utŕhačskí, nenávidia Boha, urážajú iných, sú pyšní, povyšujú sa, vymýšľajú zlo, neposlúchajú rodičov,  sú nerozumní, vierolomní, bezcitní a nemilosrdní.“  (Rim 1, 28-31)

7. Prázdne reči jazyka

Človek často svoj jazyk používa nadmerne, teda príliš veľa rozpráva. Pričom aj v Biblii čítame odporúčania, aby sme boli ľuďmi s menším počtom slov.

„Nech vás nik nezvedie prázdnymi rečami, lebo za to prichádza Boží hnev na neposlušných synov. Preto nemajte s nimi nič spoločné.“ (Ef 5, 6-7)

8. Ohováračský jazyk

Ohováranie je, keď vám niekto hovorí dobré a pekné reči do očí, ale poza chrbát hovorí zlé a negatívne reči proti vám. Ohovárač je niekto, kto používa svoj jazyk proti vám, keď ste neprítomní.

„Severný vietor nosí dážď a potmehúdsky jazyk nahnevanú tvár.“ (Prísl 25, 23)

9. Klebetný jazyk

Mnohí ľudia sa zapájajú do rozhovorov o druhých, zvyčajne zahŕňajú detaily, ktorých pravdivosť nie je potvrdená. Diabol používa jazyk človeka, aby ubližoval druhým. Boh však nenávidí klebetný jazyk.

„Pane, kto smie bývať v tvojom stánku? Kto môže nájsť odpočinok na tvojom svätom vrchu? Ten, čo kráča bez poškvrny a koná spravodlivo, čo z úprimného srdca pravdu hovorí, čo nepodvádza svojím jazykom, nekrivdí svojmu blížnemu, ani ho nepotupuje.“ (Ž 15, 1-3)

10. Preklínajúci jazyk

Preklínanie je často reakciou na niečo v našom živote. Veriaci človek by sa však mal snažiť udržiavať pokoj so všetkými ľuďmi a ani v tom najväčšom hneve by nemal vyslovovať nadávky a kliatby na druhú osobu.

 „Nikomu sa neodplácajte zlým za zlé; usilujte sa robiť dobre pred všetkými ľuďmi. Ak je to možné a závisí to od vás, žite v pokoji so všetkými ľuďmi.“ (Rim 12, 17-18)

11. Jazyk zrady

Človek veľmi často svojimi rečami sklame dôveru toho druhému. Všetci vieme, aká krehká je táto dôvera. Vyhýbajme sa zrade vo všetkých podobách.

„Vedz, že v posledných dňoch nastanú nebezpečné časy. Ľudia budú totiž sebeckí, chamtiví, chvastaví, pyšní, rúhaví, neposlušní voči rodičom, nevďační, bezbožní, bezcitní, nezmierliví, ohovárační, nezdržanliví, suroví, bez lásky k dobru, zradní, bezhlaví, nadutí, milujúci viac rozkoše ako Boha; budú mať výzor nábožnosti, ale jej silu budú popierať. A týchto sa chráň!“                (2 Tim 3, 1-5)

Aj z týchto naznačených previnení jazyka je priam žiaduce preskúmať naše vyjadrovanie, naše slová – vyslovené (ale aj napísané), naše debaty, ktoré vedieme. Môže sa ozvať strach, lebo tušíme, že ten výsledok nemusí byť dobrý, ba môže byť katastrofálny.

Je veľmi častým javom, že zlo okolo nás a naše hriechy iba zriedka spájame s naším jazykom, resp. so slovami, ktoré sme povedali alebo napísali.  Vzbuďme si však túžbu, aby o nás skôr platili slová žalmistu: „Bože, ty si môj Boh, už od úsvitu sa viniem k tebe. Za tebou prahne moja duša, za tebou túži moje telo; ako vyschnutá, pustá zem bez vody, tak ťa túžim uzrieť vo svätyni a vidieť tvoju moc a slávu. Veď tvoja milosť je lepšia než život; moje pery budú ťa oslavovať. Celý život ťa chcem velebiť a v tvojom mene dvíhať svoje ruky k modlitbe.“  (Ž 63, 2-5).

Prežívame mesiac máj, ktorý je v Cirkvi oddávna mesiacom Panny Márie, počas ktorého vzdávame úctu Presvätej Bohorodičke, viac ako po iné dni v liturgickom roku.

Úcta k Presvätej Bohorodičke v mesiaci máj má v cirkvi dávne korene a odvoláva sa na paralelu medzi najkrajším mesiacom roka a najkrajšou ženou medzi ženami. Ak by sme išli v tejto paralele ešte ďalej, tak ako je máj mesiacom lásky, tak aj Presvätá Bohorodička sa vyznačuje veľkou láskou k svojom deťom.

Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí: „Čo Katolícka cirkev verí o Márii, zakladá sa na tom, čo verí o Kristovi.“ (KKC, 487)

Niekto sa môže pohoršiť nad tým, že Cirkev nazýva Máriu svojou Matkou. Ale nie je to pohoršujúce, práve naopak, pretože „Mária je skutočne Božou Matkou, keďže je Matkou večného Božieho Syna“ (KKC, 509).

Mária je aj našou Matkou, lebo nám ju Ježiš daroval z kríža skrze apoštola Jána (porov. Jn 19, 26-27).

Známy exercitátor Elias Vella povedal: „Mária je jedným z najväčších darov, aké kedy ľudstvo od Ježiša dostalo. Ježiš nám dal úplne všetko, čo mal.“

Preto sa k nej môžeme utiekať a prosiť ju o ochranu. Mária neupriamuje pozornosť na seba, ale chce nás vziať za ruku a priviesť k Ježišovi.

Mnohí si mýlia vzťah s Máriou a Pánom Bohom. Márii sa neklaniame – klaniame sa iba Bohu. Uctievame si ju však ako Ježišovu matku (porov. KKC, 971). Panna Mária však vo vzťahu k Ježišovi nikdy nestojí v popredí, no vždy je s ním vnútorne veľmi úzko spojená a nenahraditeľne spolupracuje s jeho poslaním.

Vo Svätom písme nachádzame zmienku o nej tam, kde je to potrebné. Tak je to aj v texte o živote prvotnej Cirkvi. V Skutkoch apoštolov čítame, že po Ježišovom nanebovstúpení sa apoštoli vrátili z Olivovej hory do Jeruzalema a „vystúpili do hornej siene, kde sa zdržiavali Peter a Ján, Jakub a Ondrej, Filip a Tomáš, Bartolomej a Matúš, Jakub Alfejov, Šimon Horlivec a Júda Jakubov. Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi“ (Sk 1,13-14).

Panna Mária teda nepovažovala po Ježišovom nanebovstúpení svoju úlohu tu na zemi za skončenú. Veď tesne pred Ježišovou smrťou jej Boží Syn zveril nás všetkých. Nie je teda už len Božou matkou, ale i Matkou Cirkvi, útechou plačúcich, útočišťom hriešnikov… Práve preto zostáva aktívne prítomná vždy tam, kde ide o toto poslanie.

Májová úcta k Bohorodičke je charakterizovaná najmä rozjímaním o jej krásnych čnostiach, jej moci a dobrote, o jej svätom živote na zemi a oslávení v nebi.

V prítomnosti Presvätej Bohorodičky sa môže každý kresťan nielen cítiť oveľa bezpečnejšie vo všetkých krížoch života, ale sa od nej aj učiť umeniu modlitby, či už osobnej alebo spoločnej. Modlitbe sústredenej, pokojnej, vrúcnej, vytrvalej a plnej bezhraničnej dôvery v Boha.

Aj keď je mesiac máj zvlášť zasvätený Panne Márii, neznamená to, že by sme ju mali v iných mesiacoch roka zanedbávať. Naopak prejavená úcta k Bohorodičke v tomto mesiaci nás má povzbudiť a obnoviť v horlivosti v tejto úcte počas celého roka.

Historický začiatok úcty k Bohorodičke v mesiac máj vidíme v diele Mese di Maria od jezuitu Dionisiho, ktorébolovytlačené vo Verone v roku 1725.

Pápeži, napríklad Pius VII., Gregor XVI. a Pius IX. obdarúvali májové pobožnosti odpustkami.

Pobožnosti v mesiaci máj odporúčali vo svojich dokumentoch najmä pápeži Lev XIII. a Pius XII.

Pápež sv. Pavol VI. vydal 30. apríla 1965 encykliku Mense Maio, v ktorej povzbudzuje veriaci ľud k týmto pobožnostiam, aby ich obetovali za šťastné zakončenie 2. vatikánskeho koncilu a zároveň za vyprosenie pomoci na uskutočnenie koncilových ustanovení a za pokoj vo svete, keďže bol v tých rokoch ohrozený mier.

Pápež Pavol VI. v encyklike Mense Maio povzbudzuje takto:

„Keď nadchádza mesiac máj, ktorý nábožnosť veriacich už oddávna zvykla venovať Bohorodičke Márii, naša duša jasá pri myšlienke na predstavenie viery a lásky, ktoré bude čoskoro vo všetkých častiach sveta konané na počesť Kráľovnej neba. Veď je to mesiac, v ktorom v chrámoch i v príbytkoch stúpa zo srdca kresťanov k Bohorodičke Márii veľmi vrúcny a nežný hold modlitby a úcty. A je to mesiac, keď nám od trónu našej Matky prúdia v plnosti dary Božieho milosrdenstva. Máme teda veľkú radosť a útechu z tohto nábožného zvyku spojeného s mesiacom máj, ktorý je pre preblahoslavenú Pannu taký čestný a pre kresťanský ľud taký bohatý na duchovné ovocie. Veď Mária je vždy cestou, ktorá vedie ku Kristovi. Každé stretnutie s Máriou nemôže nebyť stretnutím s Kristom. A čo iné znamená, že sa trvale uchyľujeme k Márii, než to, že hľadáme v jej náručí, totiž v samej Panne, skrze ňu a s ňou Krista, nášho Spasiteľa, ku ktorému sa ľudia v úzkostiach a v nebezpečenstvách tohto sveta musia uchyľovať a voči ktorému stále cítia potrebu obracať sa ako k prístavu spásy a k nadprirodzenému zdroju života!…” (pápež Pavol VI., encyklika Mense Maio)

Prežívame veľmi nepokojné obdobie v ľudskej spoločnosti (pandémia, vojny…) a preto neraz víťazí v našich životoch beznádej, strach a rezignácia. Preto o to viac potrebujeme vytvárať mocné spoločenstvo živej viery a lásky. V ňom budú všetky naše modlitby a obety umocnené príhovorom našej nebeskej Matky, ktorá je aj v súčasnosti aktívne prítomná uprostred modliacej sa Cirkvi.

Využime teda čo najlepšie tento mesiac a načerpajme do svojich sŕdc novú posilu pre hlbší duchovný život prostredníctvom Panny Márie, ktorú nám dobrý Boh dal za matku a sprostredkovateľku mnohých milostí. Požehnaný čas v spoločnosti Presvätej Bohorodičky.

Vznik obrazu Božieho milosrdenstva je spojený s videním, ktoré mala sestra Faustína v Plocku 22. februára 1931, počas ktorého Kristus vyslovil želanie, aby namaľovala obraz s nápisom: Ježišu, dôverujem Ti.

Obraz znázorňuje zmŕtvychvstalého Krista, ktorý má na rukách a na nohách stopy po ukrižovaní. Z prebodnutého, na obraze neviditeľného Srdca, vychádzajú dva lúče: červený a svetlý.

Keď sa sestra Faustína opýtala Pána Ježiša opýtala na význam obrazu, Pán Ježiš jej to vysvetlil takto: „Svetlý lúč znamená vodu, ktorá ospravedlňuje duše, červený lúč znamená krv, ktorá je životom duší… Tieto dva lúče vyšli z hĺbky môjho milosrdenstva vtedy, keď‘ moje zomierajúce srdce bolo na kríži kopijou prerazené.“ (Den. 299)

Inak povedané, tieto lúče označujú sviatosti i svätú Cirkev, zrodenú z prebodnutého Kristovho boku, i dary Svätého Ducha, ktorých biblickým symbolom je voda.

„Dávam ľudom nádobu,“ – povedal Pán Ježiš sestre Faustíne – „s ktorou majú prichádzať k prameňu milosrdenstva po milosti. Tou nádobou je tento obraz s nápisom: Ježišu, dôverujem Ti.“ (Den. 327) „Cez ten obraz budem udeľovať dušiam veľa milostí, preto nech má k nemu prístup každá duša.“ (Den. 570)

O postoji dôvery hovoria slová pod obrazom: Ježišu, dôverujem Ti. „Obraz má pripomínať požiadavky môjho milosrdenstva, lebo aj najsilnejšia viera bez skutkov je márna.“ (Den. 742)

Uctievanie tohto obrazu je založené na dôverujúcej modlitbe, spojenej so skutkami milosrdenstva. K takto chápanému uctievaniu obrazu dáva Pán Ježiš nasledujúce prisľúbenia: milosť spásy, veľké pokroky v kresťanskej dokonalosti, milosť šťastnej smrti, aj všetky iné milosti a časné dobrá, o ktoré ho budú milosrdní ľudia s dôverou prosiť. „Sľubujem, že duša, ktorá bude tento obraz uctievať, nezahynie. Sľubujem jej tiež víťazstvo nad nepriateľmi už tu na zemi, a zvlášť v hodine smrti. Ja sám ju budem chrániť ako svoju slávu.“ (Den. 48)

Samotný obraz spĺňa v úcte k Božiemu milosrdenstvu dvojakú úlohu. Prvá z nich bola definovaná v zjavení z prvej polovice roku 1934. V ňom sám Ježiš nazval obraz nástrojom, pomocou ktorého môžu ľudia čerpať z prameňov milosrdenstva. Obraz je zároveň, ako to bolo vyjadrené v zjavení z decembra 1935, prostriedkom, ktorým sám Ježiš udeľuje milosti.

Druhú úlohu obrazu ukázal Ježiš v zjavení z 24.októbra 1936, v ktorom definoval obraz Božieho milosrdenstva ako znamenie pripomínajúce ľuďom požiadavku dôvery a konanie skutkov milosrdenstva.

Tak obraz Božieho milosrdenstva tvorí vizuálny obsah a predstavuje celú úctu k Božiemu milosrdenstvu. Prax činného milosrdenstva sa môže realizovať trojakým spôsobom, ako pri inej príležitosti definoval Spasiteľ. Sú to čin, slovo, a modlitba.

Ježišu, dôverujem Ti!

Svätý Otec Ján Pavol II. počas návštevy Sanktuária v Krakove -Lagievnikách povedal veľmi významné slová: „Nič človek tak nepotrebuje, ako Božie milosrdenstvo – tú láskavú lásku, spolucítiacu, pozdvihujúcu človeka ponad jeho slabosť k nekonečným výšinám svätosti Boha.”

Božie milosrdenstvo je najkrajšou Božou vlastnosťou. Boh nás miluje oveľa lepšie, než si to myslíme. Miluje nás väčšou, božskou láskou. „On vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých.“ (Rim 8, 32). Je to Božia dobrota voči telesnej i duševnej ľudskej biede, z ktorej rád a ochotne pomáha.

V milosrdenstve ukazuje Boh svoju veľkomyseľnosť, ochotu odpustiť aj najťažšie hriechy, trpezlivosť, keď hriešnikov netrestá hneď, ale volá ich k pokániu a ponúka im svoju milosť.

Božie milosrdenstvo vo Svätom písme

Sväté písmo neoslavuje žiadnu Božiu vlastnosť tak často, ako práve Božie milosrdenstvo k hriešnikom.

V Starom zákone je Božie milosrdenstvo a odpustenie je veľmi zreteľné, keď Boh neraz odpúšťa a sľubuje odpustenie izraelskému ľudu, najmä skrze prorokov – Izaiáša, Ezechiela a Jeremiáša. Božie milosrdenstvo je ospievané aj v mnohých žalmoch (napr. Ž 102, Ž 117, Ž 135, Ž 144).

Božie milosrdenstvo je nielen výrazom Božej lásky a dobrotivosti, ale je zároveň aj prejavom Božej moci a velebnosti. Tak o tom čítame už v knihe Múdrosti: „Ty sa zmilúvaš nad všetkými, pretože si všemocný“ (Múd 11, 24).

V Novom zákone sa Božie milosrdenstvo najlepšie a najkrajšie prejavilo pri vtelení Božieho Syna za účelom vykúpenia ľudského pokolenia (Jn 3, 16).

Sám Pán Ježiš o svojom poslaní vyhlásil, že neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov (Mt 9, 13). Toto svoje nekonečné milosrdenstvo vyjadril v mnohých podobenstvách, ako napr. o stratenej ovci (Mt 18, 12-14; Lk 15, 4-7), o stratenej drachme (Lk 15, 8-10), o márnotratnom synovi (Lk 15, 11-32), o dobrom pastierovi (Jn 10, 1-18). Aj on sám preukázal milosrdenstvo, napr. Samaritánke (Jn 4, 1-42), Zachejovi (Lk 19, 1-10), lotrovi na kríži (Lk 23, 39-43), a i. Lukášovo evanjelium je zvlášť bohaté na prejavy Božieho milosrdenstva.

O veľkej Božej dobrote a láske k ľuďom píše aj sv. Pavol v Liste Títovi. Zdôrazňuje, že Boh nás nespasil „pre spravodlivé skutky, ktoré sme my vykonali, ale zo svojho milosrdenstva“ (Tít 3, 5).

Božie milosrdenstvo má byť obrazom Božieho života v každom veriacom človeku. Boh je Dobro a Láska, preto obidve vlastnosti majú byť aj podstatou kresťanstva a kresťanského života. Podľa Pánových slov práve milosrdní a láskaví dosiahnu milosrdenstvo (porov. Mt 5, 7).

Čím hlbšie poznáme a osobne zakúšame tajomstvo Božieho milosrdenstva, tým účinnejšie ho dokážeme odovzdávať iným.

O Božom milosrdenstve svedčíme svojím životom v duchu dôvery voči Bohu a milosrdenstva voči blížnym.

Človek, ktorý dôveruje Bohu (plní jeho vôľu) a koná skutky milosrdenstva, je živým obrazom Božieho Milosrdenstva. Každý totiž, kto pozerá na takéto svedectvo vie, že Boh je dobrý, že sa mu oplatí dôverovať a napodobňovať ho v milosrdnej láske voči ľuďom.

Ako sa učiť milosrdenstvu?

Ako sa dá vôbec učiť milosrdenstvu? A dá sa to vôbec?

Svätá sestra Faustína nám vo svojom Denníčku, kde opisuje svoje stretnutia so živým Kristom ponúka tieto rady a hovorí :

„Pane, celá sa chcem premeniť na tvoje milosrdenstvo a byť tak živým obrazom teba. Pomôž mi Pane, aby boli moje oči milosrdné, aby som nikoho neupodozrievala a nesúdila podľa vonkajšieho zdania, ale hľadala to čo je v dušiach mojich blížnych pekné a ponáhľala sa im na pomoc. Pomôž mi Pane, aby môj sluch bol milosrdný, aby som bola naklonená k potrebám mojich blížnych, aby moje uši neboli ľahostajné voči ich bolestiam a stonaniu. Pomôž mi Pane, aby môj jazyk bol milosrdný, aby som nikdy nehovorila zle o mojich blížnych, ale pre každého mala slovo útechy a odpustenia. Pomôž mi Pane, aby boli moje ruky milosrdné a plné dobrých skutkov, aby som svojmu blížnemu robila iba dobre a sama preberala ťažšie namáhavejšie práce. Pomôž mi Pane, aby bolo moje srdce milosrdné, aby som vedela spolucítiť s každým utrpením svojich blížnych. Svoje srdce nechcem pred nikým zatvárať, ani pred tými ktorí zneužívajú moju dobrotu. Kiež by som sa stala miestom odpočinku pre tvoje milosrdenstvo, ó Pane.“

Ježišu, dôverujem Ti!

Zvesť o prázdnom hrobe je radostnou zvesťou, ktorá hovorí o novom živote a o novom šťastí. Od prvého veľkonočného rána nám každoročne zaznieva táto zvesť ako výkrik slobody. Človek je cez toto tajomstvo povolaný k veľkej nádeji. Túžba po večnom živote sa premieta do postojov ku všetkému už tu na zemi. Všetko sa môže stať jasnejším, čistejším a krajším.

Predstavte si však, čo by sa bolo stalo, keby bola vtedy k prázdnemu hrobu Ježiša Krista prišla nejaká vedecká výprava, ktorá by mala vedecky a odborne zhodnotiť daný stav vecí? Istotne by sa tento prípad uzavrel vyhlásením, že je za súčasného stavu vedy nevysvetliteľný. A to by bolo asi všetko.

Túžiť však po večnom živote, očakávať ho, to je celkom iné, ako špekulatívne ho vysvetľovať a dokazovať.

Zmŕtvychvstanie Pána sa stalo ústredným bodom liturgického roka, podľa ktorého sa riadia všetky pohyblivé sviatky. Každá kresťanská nedeľa je odbleskom veľkonočnej nedele Paschy. V liturgických obradoch sviatku Paschy môžeme pozorovať výstižné symbolické obrazy: Veľkonočný baránok predstavuje Ježiša Krista, Červené more je predobrazom sviatosti krstu, manna na púšti symbolizuje Eucharistiu, či kresťanskú náuku, voda vyvierajúca zo skaly je predobrazom milosti svätého krstu, ktoré pramenia z prebodnutého boku Spasiteľa a nakoniec zasľúbená zem symbolizuje Cirkev a nebeské kráľovstvo.

Všimnime si niektoré najvýznamnejšie symboly v súvislosti so sviatkom Veľkej noci.

Svetlo ako symbol božstva

Veľkonočná noc je charakterizovaná prechodom z tmy do svetla. Počas obradov je všetko vysvietené a osvetlené. Slnko a svetlo sú podmienkou rastu a preto už v židovskej i pohanskej bohoslužbe boli symbolom Boha. Svetlo je symbolom Božieho osvietenia milosťou.

Vo všetkých kultoch a bohoslužbách vystupuje svetlo ako symbol božstva. Preto je prirodzené, že aj kresťania hneď od počiatku užívali svetlo počas bohoslužieb, a to nielen z praktických dôvodov, ale aj symbolických. Pretože fyzické svetlo zo všetkého materiálneho je najmenej materiálne, je preto najvhodnejším symbolom Boha, absolútneho ducha, ktorého Sväté Písmo nazýva jednoducho svetlom. (porov. Jn 8, 12).

Počas liturgie je Bohočlovek prítomný na prestole, ako na nebi a tak sa teda môže dedukovať, že chrámy sú sídlom Boha na zemi. Je teda aj celkom prirodzené, že sa chrámy ozdobujú bohatým využitím svetiel ako Božie sídlo.

Fyzické svetlo už od prirodzenosti má v sebe čosi impozantné a čím je priestor osvetlenejší, tým viac imponuje a má väčší vplyv. Aj tento prirodzený zákon mal vplyv na užívanie svetiel počas bohoslužieb a ustálilo sa tiež pravidlo, že čím je väčší a významnejší sviatok, tým viac svetiel horí.

Plaščenica ako symbol Ježišovho triumfu

Neoddeliteľnou súčasťou obradov Paschy je plaščenica.

Plaščenica je ikona Ježiša Krista ležiaceho v hrobe, ktorej sa počas obradov prejavuje osobitná verejná úcta a poklona.

Plaščenica je obdĺžnikové plátno s vyobrazením Ježiša Krista v hrobe alebo je na nej znázornená celá scéna jeho sňatia z kríža a uloženia do hrobu. v hrobe alebo je na nej znázornená celá scéna snímania z kríža a uloženia do hrobu. Na plaščenici je okrem ikony Krista v hrobe zobrazená aj Panna Mária, Jozef z Arimatei a nábožné ženy, ktoré boli prítomné na pohrebe Ježiša Krista. Okolo tohto vyobrazenia je napísaný tropár Veľkého piatku „Ctihodný Jozef…“

Aj napriek tomu, že plaščenica symbolizuje plátno, do ktorého bolo zavinuté telo Ježiša Krista, zmienka o plaščenici sa v obradoch Veľkého piatku a Veľkej soboty nenachádza v liturgických knihách viac než pol druha tisícročia.

Počas prvých storočí kresťania v Jeruzaleme uctievali svätý Kríž, ktorý našla sv. Helena. Na Veľký piatok vyšli na Golgotu, biskup držal pred sebou Kríž, veriaci ho uctievali bozkom, hlbokou poklonou a odchádzali. Zvyk uctievania svätého Kríža prešiel neskôr z Jeruzalema aj do Byzantskej cirkvi.

Na Veľký piatok na utierni po piatom evanjeliu biskup (alebo kňaz) vyniesol svätý Kríž do stredu chrámu. Pri slovách „klaniame sa strastiam tvojím Kriste…“ kňaz a veriaci robili tri veľké poklony a potom si bozkom uctievali svätý Kríž.

V 16. storočí sa udomácňuje zvyk niesť plaščenicu s vyobrazením scény ukladania do hrobu počas vchodu s Evanjeliárom po Veľkom chválospeve na Veľkú sobotu. V tom istom storočí dostáva plátno s ikonou Ježiša Krista definitívne názov Plaščenica.

Plaščenica ako bohoslužobný predmet vznikol z „vozduchu“, ktorý sa používal pri svätej liturgii ako prikrývka svätých darov. Už v 14. storočí sa objavujú prvé vozduchy a vyobrazením scény uloženia Ježiša Krista do hrobu. Rukopisy bohoslužobných poriadkov do 16. storočia nehovoria nič o obrade ukladania plaščenice do hrobu. Tento zvyk sa udomácnil až v 16. storočí. Počas 17.-18. storočia však celá Východná cirkev prijala obyčaj ukladania plaščenice do hrobu.

Plaščenica predstavuje prázdne plachty poznačené krvou Ježiša Krista. Krvou, ktorá je znakom lásky Ježiša Krista k človeku. Samotný sprievod s plaščenicou je tak symbolom Kristovho triumfu, ktorý je potrebné pripomenúť svetu naokolo.

Pred Utierňou vzkriesenia prenáša kňaz plaščenicu na prestol, kde podľa zvykov v našich podmienkach zostáva až do samotného zakončenia sviatku Paschy, teda 40 dní na znak toho, že Kristus po svojom vzkriesení 40 dní pobýval na zemi.

Kríž ako znak kresťanstva

Ďalším významným symbolom sa pre kresťanov stal symbol kríža. Kríž bol pôvodne potupným nástrojom smrti. Po ukrižovaní Ježiša Krista stal kríž symbolom a nástrojom veľkej lásky Boha k človeku. Kríž bol už od čias prvokresťanstva vo veľkej úcte. V dobe prenasledovania bol užívaný v tajnosti a v skrytosti; napr. v 2. st. mal kríž podobu trojzubca, na ktorom bol umiestnený delfín, neskoršie mal podobu kotvy alebo baránka pod kotvou a písmeno T. Až od 5. st. sa objavuje kríž v katakombách, aj keď nie je vylúčené, že kresťania v súkromnom živote i v časoch prenasledovania používali a maľovali kríž i ukrižovanie.

Od čias Konštantína Veľkého sa zmenila aj verejná úcta kríža. Kríž sa stal charakteristickým znakom kresťanstva a bol uvedený do verejného života. Odstránil sa trest smrti na kríži, kríže boli postavené ku chrámom, na cintorínoch, na verejných cestách, začali sa raziť mince so znakom kríža.

Kristov kríž je hlboko vrytý v srdci každého úprimne veriaceho kresťana. Tento kríž sa stal srdcom, ktorý pulzuje v životoch kresťanov; stal sa citlivosťou, ktorá ovláda ľudské voľby; je silou, ktorá umožňuje človeku vytvárať ozajstné medziosobné vzťahy; je svetlom, ktoré osvecuje každý kontakt človeka so stvorenými realitami.

Ježišov kríž žije existuje v nás z tajomstva, skrytého v Bohu, z tajomstva, že všetko má byť zhromaždené pod jednou hlavou – Kristom, aby všetci ľudia mali prístup k Otcovi v jednom Duchu (porov. Ef 2, 18). Kríž otvára obzor ľudského srdca pre veľkosť lásky Najsvätejšej Trojice a osvecuje ho.

 Otvorenie dverí chrámu ako symbol víťazstva

Otvorenie dverí chrámu počas Utierne Vzkriesenia nádherne symbolizuje víťazstvo Ježiša Krista nad smrťou a podsvetím, ale najmä skutočnosť, že svojím zmŕtvychvstaním otvoril človeku dvere do raja.

Zmŕtvychvstalý Ježiš Kristus je úplným zmyslom, krásou a nádejou celého ľudstva. Jeho umučenie a kríž však premohlo vládu smrti, jeho zostúpenie k zosnutým zasa premohlo hriech. Bola nanovo obnovená jednoty stvorenstva so svojím Stvoriteľom.

Otvorenie dverí na ikonostase ako symbol otvorenie raja

Počas 4.-5. st. sa slávenie Paschy predĺžilo z jedného dňa na celý týždeň. Je to akoby vyváženie Veľkého (strastného) týždňa, ktorý sa slávil pred Veľkou nocou.

Svetlý týždeň je akoby jedna veľkonočná nedeľa. Okrem evanjelia a prokimenu sa všetko na svätej liturgii spieva tak, ako v deň Paschy. Utiereň sa počas celého Svetlého týždňa koná takisto ako v deň vzkriesenia. Cárske dvere ikonostasu sú otvorené počas celého Svetlého týždňa.

Cárske a diakonské dvere sú otvorené celý Svetlý týždeň ako symbol toho, že nebo je otvorené pre človeka a otvorilo sa práve  Kristovým vzkriesením.

Požehnanie pokrmov je symbolom hostiny lásky

Požehnávanie pokrmov súvisí so starou pôstnou praxou, ktorá zakazovala nielen požívanie mäsa, ale aj vajec, mlieka a syra. Tieto pokrmy boli na Veľkú noc požehnávané na ich prvé domáce použitie.

Požehnanie týchto pokrmov zároveň pripomína, že spoločenstvo so Zmŕtvychvstalým Kristom pri eucharistickom stole v chráme, má pokračovať aj doma v rodinnom spoločenstve, prostredníctvom týchto požehnaných pokrmov.

Všímajúc si život okolo nás musíme konštatovať, že ľudia v minulosti si omnoho viac uvedomovali potrebu Božieho požehnania. Presne v duchu slov žalmistu: „Oči všetkých sa s dôverou upierajú na teba a ty im dávaš pokrm v pravý čas. Otváraš svoju ruku a dobrotivo nasycuješ všetko živé.“ (Ž 145, 15-16)

Veriaci človek si uvedomuje, že pri živote ho nedrží iba telesný pokrm, ale oveľa viac Boh svojou milosťou a požehnaním. Preto je v živote veriaceho človeka zreteľnejšie vidieť spoliehanie sa na Boha. Práve požehnanie veľkonočných jedál a ich požívanie v rámci rodiny je vyjadrením vďaky Bohu za to, že sa stará o človeka.

 Štedro prestretý stôl počas týchto dní je aj obrazom hostiny, ku ktorej Ježiš prirovnával Nebeské kráľovstvo. Z textov Svätého Písma môžeme vidieť, že hostina je symbolom priazne, ktorú preukazuje hostiteľ pozvaným, teda Boh nám ľuďom.

Ak požehnávame veľkonočné pokrmy, ktoré odnášame z chrámu do našich príbytkov, robíme to tiež z dôvodu, aby sme dávali najavo, že Ježiš, ktorý nás v chráme nasýtil sviatostným chlebom, sa stáva nielen hosťom v našom príbytku, ale je hostiteľom, ktorý sa o nás stará a tým nám preukazuje svoju lásku.

Státie v chráme je symbolom vzkrieseného Ježiša Krista

Otcovia Prvého ekumenického nicejského snemu (rok 325), na ktorom okrem iného zavrhli blud arianizmu, schválili aj dvadsať cirkevných pravidiel (kánonov). V poslednom z nich (vo vzťahu k liturgickým postojom) sa stanovuje, že v nedele celého liturgického roka a počas Päťdesiatnice (v období od nedele Paschy po Zostúpenie Svätého Ducha) sa v chráme nesmie kľačať.

Človek svojím státím počas bohoslužieb vyjadruje vieru v Kristovo zmŕtvychvstanie, najradostnejšiu udalosť ľudských dejín, respektíve udalosti sním bezprostredne späté.

Stáť pri modlitbách je symbolom vzkriesenia Ježiša Krista, povznesenie sa do duchovnej oblasti a tento postoj pripomína človeku aj jeho osobné duchovné vzkriesenie. Zároveň je tiež prejavom slobody Božích detí, ktorých Ježiš Kristus krstom vzkriesil z otroctva hriechu a smrti. Státie tiež vyjadruje radostné očakávanie príchodu Pána a jeho zmŕtvychvstania. Táto eschatologická črta je zjavná zo Zjavenia (Zj 7, 9; 15, 2), kedy vyvolení v nebi stojac velebia Boha.

Kľačanie, ktoré je ako liturgický postoj prejavom pokánia, poníženosti, vedomia vlastnej hriešnosti, by nebolo v dostatočnom súlade s teológiou Paschy. Podľa sv. Bazila Veľkého si je človek modliaci na kolenách vedomý toho, ako ho hriech zrazil k zemi. Keď si všimneme liturgické texty, k Pondelku Svätého Ducha sa slávi večiereň, ktorej súčasťou sú osobité modlitby prednášané na kolenách. V tomto prípade sa jedná o oficiálny začiatok obdobia, počas ktorého je opätovne dovolené kľačanie.

Pascha ako symbol zápasu života so smrťou

Svet okolo nás v súvislosti s Paschou totiž hlása, že konečne prichádza jar a s ňou všetky tie krásy, ktoré prebúdzajú chuť do života, prinášajú radosť, potešenie.

Preto je veľmi nutné, zvlášť v živote kresťanov, nedať sa podmaniť počas týchto sviatkov svetským symbolom Veľkej noci. Všimnime si život okolo nás, kde sa už niekoľko týždňov na nás z výkladov obchodov usmievajú rôzne zvieratká, ako baranček, zajac, či kuriatka a tematika jarných kvetov je tiež veľmi populárna. Sú to však symboly, ktoré sú univerzálne, väčšina ľudí ich registruje okolo seba a spája ich väčšinou s nástupom jari, nie so sviatkom Paschy. Ale napr. taký baranček je pre nás kresťanov symbolom obety nevinného Ježiša Krista za hriešne ľudstvo. Zajace sú symbolom plodnosti. Kuriatka znamenajú príchod jari a nový život. Aj kvety sa stávajú symbolom týchto dní. Najviac asi narcis a tulipán,  ktoré zvyknú kvitnúť v čase sviatkov. Ale všimnime si napr. aj také bahniatka, ktoré sa u kresťanov spájajú so slávnym príchodom Ježiša Krista do Jeruzalema, ale u ostatných sú symbolom jari a prebúdzajúcej sa prírody..

Aj keď teda okolitý svet presadzuje v súvislosti s Paschou oslavu jari a prírody, každý rok sa na jar odohráva aj zápas života so smrťou. Raz na jar pred viac ako 2000 rokmi, na Veľkú noc Paschy, sa totiž odohral aj iný zápas so smrťou. Tento zápas bol veľmi dôležitý pre celé ľudstvo a jeho budúcnosť, preto Pascha nemôže byť len akýmsi sviatkom a oslavou jari, ale je každoročnou oslavou obety Ježiša Krista.

Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je najväčším tajomstvom histórie vykúpenia ľudstva. Nie je však prístupné našim zmyslom a mysleniu, len vierou a modlitbou si ho môžeme pripomínať. Ak sa nám Kristovo evanjelium niekedy nezdá dosť strhujúce a zaujímavé, možno to je preto, že v ňom vidíme iba slová či myšlienky a zabudli sme za nimi hľadať tajomstvo prítomnosti nášho Spasiteľa.

Nedajme sa preto oklamať rozličnými svetskými symbolmi Veľkej noci, ale nechajme sa viesť Božím Duchom, aby sme naplno svojím srdcom pochopili odkaz Paschy.

Veľká noc je o viere v živého, vzkrieseného Krista. Nechajme sa ňou osloviť. Dajme Ježišovi Kristovi svoju vieru a lásku. Zamilujme si ho napriek všetkému, čo nám v tom bráni. Nebojme sa svojich nedostatkov. Ak máme v srdci vieru a lásku, On nás prijme a urobí z nás ľudí, ku ktorým prišla spása.

Slávnostné „Christos voskrese“ – „Kristus vstal zmŕtvych“ nech nás všetkých zahŕňa veľkou radosťou, nádejou, bázňou a úžasným pokojom.

o. Miroslav