Grafitek

Každý z nás máme jazyk. Nachádza sa v ústnej dutine a je to dôležitý orgán, ktorý má tri hlavné úlohy a slúži na:

1. prijímanie a spracovanie potravy; 
2. spoznávanie chuti; 
3. vyjadrovanie, lebo pomáha tvoriť zvuk, ľudskú reč.

V súvislosti s duchovným životom nás bude zaujímať tretia funkcia jazyka ako symbolu a nositeľa slovného prejavu. Jazyk totiž pomáha dať naším myšlienkam podobu počuteľných slov a umožňuje vzájomnú verbálnu komunikáciu, odovzdávanie informácii, ale aj citov. Vyjadruje to, čo je v našom vnútri. Presne v duchu slov Ježiša Krista: „…z plnosti srdca hovoria ústa.“ (Mt 12, 34).

V tomto ohľade robí jazyk človeka výnimočným a úplne odlišným od ostatných živočíchov.

Vo Svätom Písme čítame, že človek by mal svojím jazykom vyznávať, oslavovať a velebiť Pána Boha, ďakovať a dobrorečiť Mu.

Apoštol Pavol píše Rimanom: „Ako že žijem, hovorí Pán, predo mnou sa zohne každé koleno a každý jazyk sa bude vyznávať Bohu.“ (Rim 14, 11).

Aká je však realita? Ako často sa previňujeme jazykom? Apoštol Jakub už pred dvetisíc rokmi napísal: „Človek krotí a aj skrotil všetky druhy zveri, vtákov, plazov i morských živočíchov, no jazyk nik z ľudí skrotiť nemôže. Je to nepokojné zlo, je plný smrtiaceho jedu. Ním dobrorečíme Pánovi a Otcovi, a ním aj zlorečíme ľuďom, stvoreným na Božiu podobu. Z tých istých úst vychádza dobrorečenie i zlorečenie. A nemá to tak byť, bratia moji.“ (Jak 3, 7-10).

Keďže to tak nemá byť, pokúsme sa všimnúť si, aké sú najčastejšie hriechy nášho života a čoho sa máme vyvarovať v súvislosti s jazykom. A porovnávajme si to aj s tým, čo nachádzame vo Svätom Písme.

1. Rúhačstvo, nadávanie

Ako často obviňujeme a znevažujeme v rečiach nášho Boha?

„A Pán nariadil Mojžišovi: „Rúhača daj vyviesť z tábora a všetci, čo ho počuli, položia na jeho hlavu ruky a všetok ľud ho ukameňuje. Izraelitom však nariadiš: Každý, kto bude kliať svojmu Bohu, uvalí na seba hriech. Kto bude zlorečiť Pánovmu menu, musí zomrieť: všetok ľud ho bez milosrdenstva ukameňuje; tak cudzinec ako domorodec bude usmrtený, keď bude kliať Pánovo meno.“ (Lv 24, 13-16)

2. Branie Božieho mena nadarmo

Veľmi častým javom v našom živote je bezdôvodné používanie Božieho mena v bežnej komunikácii, v reči.

„Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo! Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo.“ (Ex 20, 7)

3. Klamlivý jazyk

Klamstvo je jednou z vecí, ktoré Boh považuje za odporné (porov. Prís 6, 17); pričom každý z nás dobre vie, že Diabol je otec klamstva a teda aj klamárov.  

„Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojím blížnym, veď sme si navzájom údmi.“ (Ef 4, 25)

4. Úlisný jazyk a lichotenie

Ako často chválime iných z dôvodu, že od nich chceme niečo získať? A pritom aj Boh nenávidí prázdne lichôtky.  

„Falošnými slovami sa klamú všetci navzájom, hovoria úlisnými perami a srdce majú dvojtvárne. Kiež Pán zničí všetky pery úlisné a vystatovačný jazyk…“ (Ž 12, 3-4)

5. Krivé svedectvo

Dnes je priam populárne medzi ľuďmi hovorenie nepravdy, šírenie neoverenej informácie o niekom inom. A netýka sa to iba politiky.

„Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu!“ (Ex 20, 16)

6. Pyšný jazyk

Často sú ľudia v rečiach plní iba seba, svojich úspechov a svojimi rečami znevažujú toho druhého. A pýcha je zároveň zdrojom množstva hádok.   

„…Boh ich vydal napospas ich zvrátenému zmýšľaniu, aby robili, čo sa nepatrí, plných neprávosti, zloby, lakomstva, ničomnosti, plných závisti, vrážd, svárov, ľsti, zlomyseľnosti; sú klebetní, utŕhačskí, nenávidia Boha, urážajú iných, sú pyšní, povyšujú sa, vymýšľajú zlo, neposlúchajú rodičov,  sú nerozumní, vierolomní, bezcitní a nemilosrdní.“  (Rim 1, 28-31)

7. Prázdne reči jazyka

Človek často svoj jazyk používa nadmerne, teda príliš veľa rozpráva. Pričom aj v Biblii čítame odporúčania, aby sme boli ľuďmi s menším počtom slov.

„Nech vás nik nezvedie prázdnymi rečami, lebo za to prichádza Boží hnev na neposlušných synov. Preto nemajte s nimi nič spoločné.“ (Ef 5, 6-7)

8. Ohováračský jazyk

Ohováranie je, keď vám niekto hovorí dobré a pekné reči do očí, ale poza chrbát hovorí zlé a negatívne reči proti vám. Ohovárač je niekto, kto používa svoj jazyk proti vám, keď ste neprítomní.

„Severný vietor nosí dážď a potmehúdsky jazyk nahnevanú tvár.“ (Prísl 25, 23)

9. Klebetný jazyk

Mnohí ľudia sa zapájajú do rozhovorov o druhých, zvyčajne zahŕňajú detaily, ktorých pravdivosť nie je potvrdená. Diabol používa jazyk človeka, aby ubližoval druhým. Boh však nenávidí klebetný jazyk.

„Pane, kto smie bývať v tvojom stánku? Kto môže nájsť odpočinok na tvojom svätom vrchu? Ten, čo kráča bez poškvrny a koná spravodlivo, čo z úprimného srdca pravdu hovorí, čo nepodvádza svojím jazykom, nekrivdí svojmu blížnemu, ani ho nepotupuje.“ (Ž 15, 1-3)

10. Preklínajúci jazyk

Preklínanie je často reakciou na niečo v našom živote. Veriaci človek by sa však mal snažiť udržiavať pokoj so všetkými ľuďmi a ani v tom najväčšom hneve by nemal vyslovovať nadávky a kliatby na druhú osobu.

 „Nikomu sa neodplácajte zlým za zlé; usilujte sa robiť dobre pred všetkými ľuďmi. Ak je to možné a závisí to od vás, žite v pokoji so všetkými ľuďmi.“ (Rim 12, 17-18)

11. Jazyk zrady

Človek veľmi často svojimi rečami sklame dôveru toho druhému. Všetci vieme, aká krehká je táto dôvera. Vyhýbajme sa zrade vo všetkých podobách.

„Vedz, že v posledných dňoch nastanú nebezpečné časy. Ľudia budú totiž sebeckí, chamtiví, chvastaví, pyšní, rúhaví, neposlušní voči rodičom, nevďační, bezbožní, bezcitní, nezmierliví, ohovárační, nezdržanliví, suroví, bez lásky k dobru, zradní, bezhlaví, nadutí, milujúci viac rozkoše ako Boha; budú mať výzor nábožnosti, ale jej silu budú popierať. A týchto sa chráň!“                (2 Tim 3, 1-5)

Aj z týchto naznačených previnení jazyka je priam žiaduce preskúmať naše vyjadrovanie, naše slová – vyslovené (ale aj napísané), naše debaty, ktoré vedieme. Môže sa ozvať strach, lebo tušíme, že ten výsledok nemusí byť dobrý, ba môže byť katastrofálny.

Je veľmi častým javom, že zlo okolo nás a naše hriechy iba zriedka spájame s naším jazykom, resp. so slovami, ktoré sme povedali alebo napísali.  Vzbuďme si však túžbu, aby o nás skôr platili slová žalmistu: „Bože, ty si môj Boh, už od úsvitu sa viniem k tebe. Za tebou prahne moja duša, za tebou túži moje telo; ako vyschnutá, pustá zem bez vody, tak ťa túžim uzrieť vo svätyni a vidieť tvoju moc a slávu. Veď tvoja milosť je lepšia než život; moje pery budú ťa oslavovať. Celý život ťa chcem velebiť a v tvojom mene dvíhať svoje ruky k modlitbe.“  (Ž 63, 2-5).

Prežívame mesiac máj, ktorý je v Cirkvi oddávna mesiacom Panny Márie, počas ktorého vzdávame úctu Presvätej Bohorodičke, viac ako po iné dni v liturgickom roku.

Úcta k Presvätej Bohorodičke v mesiaci máj má v cirkvi dávne korene a odvoláva sa na paralelu medzi najkrajším mesiacom roka a najkrajšou ženou medzi ženami. Ak by sme išli v tejto paralele ešte ďalej, tak ako je máj mesiacom lásky, tak aj Presvätá Bohorodička sa vyznačuje veľkou láskou k svojom deťom.

Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí: „Čo Katolícka cirkev verí o Márii, zakladá sa na tom, čo verí o Kristovi.“ (KKC, 487)

Niekto sa môže pohoršiť nad tým, že Cirkev nazýva Máriu svojou Matkou. Ale nie je to pohoršujúce, práve naopak, pretože „Mária je skutočne Božou Matkou, keďže je Matkou večného Božieho Syna“ (KKC, 509).

Mária je aj našou Matkou, lebo nám ju Ježiš daroval z kríža skrze apoštola Jána (porov. Jn 19, 26-27).

Známy exercitátor Elias Vella povedal: „Mária je jedným z najväčších darov, aké kedy ľudstvo od Ježiša dostalo. Ježiš nám dal úplne všetko, čo mal.“

Preto sa k nej môžeme utiekať a prosiť ju o ochranu. Mária neupriamuje pozornosť na seba, ale chce nás vziať za ruku a priviesť k Ježišovi.

Mnohí si mýlia vzťah s Máriou a Pánom Bohom. Márii sa neklaniame – klaniame sa iba Bohu. Uctievame si ju však ako Ježišovu matku (porov. KKC, 971). Panna Mária však vo vzťahu k Ježišovi nikdy nestojí v popredí, no vždy je s ním vnútorne veľmi úzko spojená a nenahraditeľne spolupracuje s jeho poslaním.

Vo Svätom písme nachádzame zmienku o nej tam, kde je to potrebné. Tak je to aj v texte o živote prvotnej Cirkvi. V Skutkoch apoštolov čítame, že po Ježišovom nanebovstúpení sa apoštoli vrátili z Olivovej hory do Jeruzalema a „vystúpili do hornej siene, kde sa zdržiavali Peter a Ján, Jakub a Ondrej, Filip a Tomáš, Bartolomej a Matúš, Jakub Alfejov, Šimon Horlivec a Júda Jakubov. Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi“ (Sk 1,13-14).

Panna Mária teda nepovažovala po Ježišovom nanebovstúpení svoju úlohu tu na zemi za skončenú. Veď tesne pred Ježišovou smrťou jej Boží Syn zveril nás všetkých. Nie je teda už len Božou matkou, ale i Matkou Cirkvi, útechou plačúcich, útočišťom hriešnikov… Práve preto zostáva aktívne prítomná vždy tam, kde ide o toto poslanie.

Májová úcta k Bohorodičke je charakterizovaná najmä rozjímaním o jej krásnych čnostiach, jej moci a dobrote, o jej svätom živote na zemi a oslávení v nebi.

V prítomnosti Presvätej Bohorodičky sa môže každý kresťan nielen cítiť oveľa bezpečnejšie vo všetkých krížoch života, ale sa od nej aj učiť umeniu modlitby, či už osobnej alebo spoločnej. Modlitbe sústredenej, pokojnej, vrúcnej, vytrvalej a plnej bezhraničnej dôvery v Boha.

Aj keď je mesiac máj zvlášť zasvätený Panne Márii, neznamená to, že by sme ju mali v iných mesiacoch roka zanedbávať. Naopak prejavená úcta k Bohorodičke v tomto mesiaci nás má povzbudiť a obnoviť v horlivosti v tejto úcte počas celého roka.

Historický začiatok úcty k Bohorodičke v mesiac máj vidíme v diele Mese di Maria od jezuitu Dionisiho, ktorébolovytlačené vo Verone v roku 1725.

Pápeži, napríklad Pius VII., Gregor XVI. a Pius IX. obdarúvali májové pobožnosti odpustkami.

Pobožnosti v mesiaci máj odporúčali vo svojich dokumentoch najmä pápeži Lev XIII. a Pius XII.

Pápež sv. Pavol VI. vydal 30. apríla 1965 encykliku Mense Maio, v ktorej povzbudzuje veriaci ľud k týmto pobožnostiam, aby ich obetovali za šťastné zakončenie 2. vatikánskeho koncilu a zároveň za vyprosenie pomoci na uskutočnenie koncilových ustanovení a za pokoj vo svete, keďže bol v tých rokoch ohrozený mier.

Pápež Pavol VI. v encyklike Mense Maio povzbudzuje takto:

„Keď nadchádza mesiac máj, ktorý nábožnosť veriacich už oddávna zvykla venovať Bohorodičke Márii, naša duša jasá pri myšlienke na predstavenie viery a lásky, ktoré bude čoskoro vo všetkých častiach sveta konané na počesť Kráľovnej neba. Veď je to mesiac, v ktorom v chrámoch i v príbytkoch stúpa zo srdca kresťanov k Bohorodičke Márii veľmi vrúcny a nežný hold modlitby a úcty. A je to mesiac, keď nám od trónu našej Matky prúdia v plnosti dary Božieho milosrdenstva. Máme teda veľkú radosť a útechu z tohto nábožného zvyku spojeného s mesiacom máj, ktorý je pre preblahoslavenú Pannu taký čestný a pre kresťanský ľud taký bohatý na duchovné ovocie. Veď Mária je vždy cestou, ktorá vedie ku Kristovi. Každé stretnutie s Máriou nemôže nebyť stretnutím s Kristom. A čo iné znamená, že sa trvale uchyľujeme k Márii, než to, že hľadáme v jej náručí, totiž v samej Panne, skrze ňu a s ňou Krista, nášho Spasiteľa, ku ktorému sa ľudia v úzkostiach a v nebezpečenstvách tohto sveta musia uchyľovať a voči ktorému stále cítia potrebu obracať sa ako k prístavu spásy a k nadprirodzenému zdroju života!…” (pápež Pavol VI., encyklika Mense Maio)

Prežívame veľmi nepokojné obdobie v ľudskej spoločnosti (pandémia, vojny…) a preto neraz víťazí v našich životoch beznádej, strach a rezignácia. Preto o to viac potrebujeme vytvárať mocné spoločenstvo živej viery a lásky. V ňom budú všetky naše modlitby a obety umocnené príhovorom našej nebeskej Matky, ktorá je aj v súčasnosti aktívne prítomná uprostred modliacej sa Cirkvi.

Využime teda čo najlepšie tento mesiac a načerpajme do svojich sŕdc novú posilu pre hlbší duchovný život prostredníctvom Panny Márie, ktorú nám dobrý Boh dal za matku a sprostredkovateľku mnohých milostí. Požehnaný čas v spoločnosti Presvätej Bohorodičky.

Vznik obrazu Božieho milosrdenstva je spojený s videním, ktoré mala sestra Faustína v Plocku 22. februára 1931, počas ktorého Kristus vyslovil želanie, aby namaľovala obraz s nápisom: Ježišu, dôverujem Ti.

Obraz znázorňuje zmŕtvychvstalého Krista, ktorý má na rukách a na nohách stopy po ukrižovaní. Z prebodnutého, na obraze neviditeľného Srdca, vychádzajú dva lúče: červený a svetlý.

Keď sa sestra Faustína opýtala Pána Ježiša opýtala na význam obrazu, Pán Ježiš jej to vysvetlil takto: „Svetlý lúč znamená vodu, ktorá ospravedlňuje duše, červený lúč znamená krv, ktorá je životom duší… Tieto dva lúče vyšli z hĺbky môjho milosrdenstva vtedy, keď‘ moje zomierajúce srdce bolo na kríži kopijou prerazené.“ (Den. 299)

Inak povedané, tieto lúče označujú sviatosti i svätú Cirkev, zrodenú z prebodnutého Kristovho boku, i dary Svätého Ducha, ktorých biblickým symbolom je voda.

„Dávam ľudom nádobu,“ – povedal Pán Ježiš sestre Faustíne – „s ktorou majú prichádzať k prameňu milosrdenstva po milosti. Tou nádobou je tento obraz s nápisom: Ježišu, dôverujem Ti.“ (Den. 327) „Cez ten obraz budem udeľovať dušiam veľa milostí, preto nech má k nemu prístup každá duša.“ (Den. 570)

O postoji dôvery hovoria slová pod obrazom: Ježišu, dôverujem Ti. „Obraz má pripomínať požiadavky môjho milosrdenstva, lebo aj najsilnejšia viera bez skutkov je márna.“ (Den. 742)

Uctievanie tohto obrazu je založené na dôverujúcej modlitbe, spojenej so skutkami milosrdenstva. K takto chápanému uctievaniu obrazu dáva Pán Ježiš nasledujúce prisľúbenia: milosť spásy, veľké pokroky v kresťanskej dokonalosti, milosť šťastnej smrti, aj všetky iné milosti a časné dobrá, o ktoré ho budú milosrdní ľudia s dôverou prosiť. „Sľubujem, že duša, ktorá bude tento obraz uctievať, nezahynie. Sľubujem jej tiež víťazstvo nad nepriateľmi už tu na zemi, a zvlášť v hodine smrti. Ja sám ju budem chrániť ako svoju slávu.“ (Den. 48)

Samotný obraz spĺňa v úcte k Božiemu milosrdenstvu dvojakú úlohu. Prvá z nich bola definovaná v zjavení z prvej polovice roku 1934. V ňom sám Ježiš nazval obraz nástrojom, pomocou ktorého môžu ľudia čerpať z prameňov milosrdenstva. Obraz je zároveň, ako to bolo vyjadrené v zjavení z decembra 1935, prostriedkom, ktorým sám Ježiš udeľuje milosti.

Druhú úlohu obrazu ukázal Ježiš v zjavení z 24.októbra 1936, v ktorom definoval obraz Božieho milosrdenstva ako znamenie pripomínajúce ľuďom požiadavku dôvery a konanie skutkov milosrdenstva.

Tak obraz Božieho milosrdenstva tvorí vizuálny obsah a predstavuje celú úctu k Božiemu milosrdenstvu. Prax činného milosrdenstva sa môže realizovať trojakým spôsobom, ako pri inej príležitosti definoval Spasiteľ. Sú to čin, slovo, a modlitba.

Ježišu, dôverujem Ti!

Svätý Otec Ján Pavol II. počas návštevy Sanktuária v Krakove -Lagievnikách povedal veľmi významné slová: „Nič človek tak nepotrebuje, ako Božie milosrdenstvo – tú láskavú lásku, spolucítiacu, pozdvihujúcu človeka ponad jeho slabosť k nekonečným výšinám svätosti Boha.”

Božie milosrdenstvo je najkrajšou Božou vlastnosťou. Boh nás miluje oveľa lepšie, než si to myslíme. Miluje nás väčšou, božskou láskou. „On vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých.“ (Rim 8, 32). Je to Božia dobrota voči telesnej i duševnej ľudskej biede, z ktorej rád a ochotne pomáha.

V milosrdenstve ukazuje Boh svoju veľkomyseľnosť, ochotu odpustiť aj najťažšie hriechy, trpezlivosť, keď hriešnikov netrestá hneď, ale volá ich k pokániu a ponúka im svoju milosť.

Božie milosrdenstvo vo Svätom písme

Sväté písmo neoslavuje žiadnu Božiu vlastnosť tak často, ako práve Božie milosrdenstvo k hriešnikom.

V Starom zákone je Božie milosrdenstvo a odpustenie je veľmi zreteľné, keď Boh neraz odpúšťa a sľubuje odpustenie izraelskému ľudu, najmä skrze prorokov – Izaiáša, Ezechiela a Jeremiáša. Božie milosrdenstvo je ospievané aj v mnohých žalmoch (napr. Ž 102, Ž 117, Ž 135, Ž 144).

Božie milosrdenstvo je nielen výrazom Božej lásky a dobrotivosti, ale je zároveň aj prejavom Božej moci a velebnosti. Tak o tom čítame už v knihe Múdrosti: „Ty sa zmilúvaš nad všetkými, pretože si všemocný“ (Múd 11, 24).

V Novom zákone sa Božie milosrdenstvo najlepšie a najkrajšie prejavilo pri vtelení Božieho Syna za účelom vykúpenia ľudského pokolenia (Jn 3, 16).

Sám Pán Ježiš o svojom poslaní vyhlásil, že neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov (Mt 9, 13). Toto svoje nekonečné milosrdenstvo vyjadril v mnohých podobenstvách, ako napr. o stratenej ovci (Mt 18, 12-14; Lk 15, 4-7), o stratenej drachme (Lk 15, 8-10), o márnotratnom synovi (Lk 15, 11-32), o dobrom pastierovi (Jn 10, 1-18). Aj on sám preukázal milosrdenstvo, napr. Samaritánke (Jn 4, 1-42), Zachejovi (Lk 19, 1-10), lotrovi na kríži (Lk 23, 39-43), a i. Lukášovo evanjelium je zvlášť bohaté na prejavy Božieho milosrdenstva.

O veľkej Božej dobrote a láske k ľuďom píše aj sv. Pavol v Liste Títovi. Zdôrazňuje, že Boh nás nespasil „pre spravodlivé skutky, ktoré sme my vykonali, ale zo svojho milosrdenstva“ (Tít 3, 5).

Božie milosrdenstvo má byť obrazom Božieho života v každom veriacom človeku. Boh je Dobro a Láska, preto obidve vlastnosti majú byť aj podstatou kresťanstva a kresťanského života. Podľa Pánových slov práve milosrdní a láskaví dosiahnu milosrdenstvo (porov. Mt 5, 7).

Čím hlbšie poznáme a osobne zakúšame tajomstvo Božieho milosrdenstva, tým účinnejšie ho dokážeme odovzdávať iným.

O Božom milosrdenstve svedčíme svojím životom v duchu dôvery voči Bohu a milosrdenstva voči blížnym.

Človek, ktorý dôveruje Bohu (plní jeho vôľu) a koná skutky milosrdenstva, je živým obrazom Božieho Milosrdenstva. Každý totiž, kto pozerá na takéto svedectvo vie, že Boh je dobrý, že sa mu oplatí dôverovať a napodobňovať ho v milosrdnej láske voči ľuďom.

Ako sa učiť milosrdenstvu?

Ako sa dá vôbec učiť milosrdenstvu? A dá sa to vôbec?

Svätá sestra Faustína nám vo svojom Denníčku, kde opisuje svoje stretnutia so živým Kristom ponúka tieto rady a hovorí :

„Pane, celá sa chcem premeniť na tvoje milosrdenstvo a byť tak živým obrazom teba. Pomôž mi Pane, aby boli moje oči milosrdné, aby som nikoho neupodozrievala a nesúdila podľa vonkajšieho zdania, ale hľadala to čo je v dušiach mojich blížnych pekné a ponáhľala sa im na pomoc. Pomôž mi Pane, aby môj sluch bol milosrdný, aby som bola naklonená k potrebám mojich blížnych, aby moje uši neboli ľahostajné voči ich bolestiam a stonaniu. Pomôž mi Pane, aby môj jazyk bol milosrdný, aby som nikdy nehovorila zle o mojich blížnych, ale pre každého mala slovo útechy a odpustenia. Pomôž mi Pane, aby boli moje ruky milosrdné a plné dobrých skutkov, aby som svojmu blížnemu robila iba dobre a sama preberala ťažšie namáhavejšie práce. Pomôž mi Pane, aby bolo moje srdce milosrdné, aby som vedela spolucítiť s každým utrpením svojich blížnych. Svoje srdce nechcem pred nikým zatvárať, ani pred tými ktorí zneužívajú moju dobrotu. Kiež by som sa stala miestom odpočinku pre tvoje milosrdenstvo, ó Pane.“

Ježišu, dôverujem Ti!

(niekoľko udalostí zo života ženícha Panny Márie a pestúna Pána Ježiša)

Sv. Jozef bol hlavou Svätej rodiny. To je bezpochyby jedinečná hodnosť, v ktorej sa mu nik nevyrovná a pre ktorú si sv. Jozef zasluhuje osobitnú úctu.

O živote svätého Jozefa je veľmi málo informácií, čo možno vidieť aj pri čítaní Svätého Písma. Avšak aj z tých málo informácií je zrejmé, že sv. Jozefovi bolo v živote Božieho ľudu zverené vznešené poslanie.

Sv. Jozef vystupuje v evanjeliách ako potomok kráľa Dávida, ženích Panny Márie a zákonitý pestún Pána Ježiša so všetkými právami a povinnosťami otca rodiny.

Jozefovým rodným mestom bol júdsky Betlehem. No on sám býval v galilejskom Nazarete, kde bol chudobným tesárom. Tam sa i zasnúbil s Máriou.

Jozef a Mária predstavovali mladý nábožný pár, ktorý mal všetky predpoklady pre šťastný život. Sú určité náznaky, podľa ktorých chceli snúbenci v spoločnom živote zachovávať Bohu zasvätenú zdržanlivosť (por. Lk 1, 34).

Evanjeliá neuvádzajú ani jedno slovo sv. Jozefa, čo môže vyvolať dojem, že sv. Jozef bol akýsi neiniciatívny. Tichosť však neznamená nečinnosť v jeho prípade. Aj keď bol sv. Jozef tichý a väčšinou ostával v pozadí, keď  však bolo treba, vedel bez prieťahov a prekrúcania urobiť to, čo od neho žiadal Boh. A väčšinou to neboli ľahké veci. Ani spôsob, akým sa Jozef dozvedel Božie rozhodnutia, nebol veľmi hmatateľný; Boh mu často zjavoval svoju vôľu skrze anjela „vo sne“. Niektorí vysvetľovatelia Svätého písma sa nazdávajú, že išlo o zvláštny druh zjavenia, ktorý sa zreteľne líši od obyčajného sna.

Prvé takéto zjavenie sa vzťahovalo práve na Jozefove pochybnosti o Máriinom prekvapujúcom materstve. Na základe tohto zjavenia prijíma Máriu a aj Dieťa.

Ďalšie zjavenie sa udialo po návšteve východných mudrcov. Tu sa ukázalo, ako ten skromný a naoko málo podnikavý muž vedel byť veľmi rozhodný, keď išlo o vážne veci a o plnenie Božej vôle. Odchod rodiny do cudziny nikdy nebol ľahký a vždy si vyžadoval istý čas na prípravu. No v tomto naliehavom prípade Jozef nestrácal ani chvíľu: hneď vstal, zobudil Máriu i Ježiška a ešte tej noci sa vydali na cestu do Egypta.

Pobyt Svätej rodiny v Egypte trval do smrti kráľa Herodesa. Mohlo to byť niekoľko mesiacov až dva roky. Tak sa Jozef po niekoľkých rokoch vrátil do Nazaretu, odkiaľ kedysi odišiel s Máriou do Betlehema. Odchádzali dvaja, vrátili sa traja. Pre Nazaretčanov to nebolo nič nápadné, najmä keď neboli svedkami mimoriadnych udalostí, ktoré sa spájali s Ježišovým narodením v Betleheme. Pre nich bol Ježiš jednoducho syn tesára Jozefa a Márie (Mt 13, 55; Mk 6, 3).

Ďalej registrujeme svätého Jozefa už iba v situácii, keď sa dvanásťročný Ježiš stratil v chráme. Aj z tejto udalosti sa dá usudzovať, že Svätá rodina žila život v súlade s vtedajšími predpismi a zvykmi, ale aj židovskými zákonmi.

Evanjeliá taktiež nič nehovoria o smrti sv. Jozefa. Z rôznych náznakov sa dá usudzovať, že to bolo už v období Ježišovej plnej dospelosti, ale isto ešte pred jeho verejným vystúpením, teda určite pred prvým zázrakom v Káne Galilejskej. Apokryfné spisy a legendy zdôrazňujú, že Ježiš nemohol byť bezcitný voči pestúnovi, ktorý ho dlhé roky živil, chránil a úprimne miloval. Jeho lásku odplácal svojou láskou, ktorá sa mala možnosť zvlášť prejaviť v ťažkej chvíli, keď sv. Jozef uzavieral svoj pozemský život. Svätý Jozef sa lúčil s týmto svetom v ovzduší božskej lásky a milosti, v opatere a úteche milovaného Syna a Panny Márie, preto ho kresťanské generácie oprávnene uctievajú ako patróna dobrej smrti.

Jedinečná úloha sv. Jozefa ako ženícha Panny Márie a pestúna Pána Ježiša mu zaistila i významné miesto v úcte Cirkvi. Táto úcta sa odzrkadľuje už v spisoch cirkevných Otcov, počnúc sv. Hieronymom a Augustínom, ale väčšmi sa rozvinula od čias sv. Bernarda (12. stor.).

Všeobecne sa svätý Jozef uctieva ako ochranca robotníkov, rodín a Cirkvi. Je tiež uctievaný ako patrón otcov, tesárov, robotníkov, ekonómov, prokurátorov a zomierajúcich.

 Blažený pápež Pius IX. dekrétom Quemadmodum Deus (8. december 1870)  vyhlásil svätého Jozefa za patróna Katolíckej cirkvi.

Modlitba k sv. Jozefovi

K tebe sa utiekame, svätý Jozef, vo svojich súženiach a prosíme o pomoc teba i tvoju nevestu. S dôverou voláme k tebe, aby si nás ochraňoval. Pre lásku, ktorá ťa spájala s nepoškvrnenou Pannou, Božou rodičkou, a pre otcovskú nežnosť, ktorou si objímal Božie dieťa Ježiša, zhliadni na dedičstvo, ktoré svojou mocnou podporou  prispej nám na pomoc v našich biedach.

Ty, starostlivý ochranca Svätej rodiny, stráž vyvolené pokolenie Ježiša Krista, odvracaj od nás, láskavý otec, všetku nákazu bludu a hriechu.

Pomáhaj nám z neba, náš mocný ochranca, v boji s mocnosťami temnosti; a tak, ako si dieťa Ježiša vyslobodil z veľkého nebezpečenstva života, obhajuj aj svätú Božiu Cirkev pred nepriateľskými úkladmi a pred každým protivenstvom a nás všetkých prijmi do svojej trvalej ochrany, aby sme podľa tvojho príkladu a  s tvojou pomocou mohli viesť svätý život, nábožne umrieť a v nebi dosiahnuť večnú blaženosť. Amen.

Svätý Jozef, ochranca katolíckej Cirkvi,
pros Boha za nás hriešnych!

Sv. Jozef ako hlava Svätej rodiny si zasluhuje osobitnú úctu. O jeho živote je však veľmi málo informácií, čo možno vidieť aj pri čítaní Svätého Písma. Avšak aj z tých málo informácií je zrejmé, že sv. Jozefovi bolo v živote Božieho ľudu zverené vznešené poslanie.

Zmienky o osobe sv. Jozefa sú v Svätom písme veľmi skromné. Je to pochopiteľné, lebo v centre evanjeliových textov je postava a učenie Ježiša Krista. Evanjelista Ján uvádza, že v rozhovore s Natanaelom Filip spomenul: „Našli sme toho, o ktorom písal Mojžiš a Proroci, Ježiša, Jozefovho syna z Nazareta.“ (Jn 1, 45). Natanael reaguje slovami: „Môže byť z Nazareta niečo dobre?“

Zmienka teda nie je zameraná na osobu Jozefa, ale na miesto pôvodu – Nazaret, ktorý podľa všetkého nemal v regióne Galiley dobrú povesť. Podľa názoru odborníkov Nazaret mal iba niekoľko stoviek obyvateľov a v tej dobe bol bezvýznamnou vidieckou lokalitou. Evanjelista Marek spomína len to, že Ježiš bol tesár, syn Márie (porov. Mk 6, 33).

Pán Boh si neraz vyberá osoby a miesta, ktoré sú v ľudských očiach nepatrné, aby ukázal, že máme sa učiť Božiemu zmýšľaniu a pohľadu.

Otcovstvo svätého Jozefa

O Jozefovi vieme, že bol najskôr snúbencom a potom manželom Márie. Tieto dve evanjeliá veľmi jasne vysvetľujú, že Jozef nie je biologickým otcom Ježiša a k jeho počatiu došlo zázračným spôsobom bez prispenia muža. Rodokmeň v 1. kapitole Matúšovom evanjeliu odráža vtedajšie myslenie, keď spoločnosť bola postavená na otcovi ako hlave rodiny. Odovzdávanie života a viery sa dialo „cestou otca“. Tento patriarchálny model je v štruktúre rodokmeňa porušený jediný raz práve v prípade Ježiša Krista, keď čítame: „Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus.“ (Mt 1, 16) Ak by evanjelista chcel zachovať predpokladanú schému, napísal by „Jozef mal syna Ježiša“. V texte je však Jozefovi odňaté sloveso vyjadrujúce splodenie a priradené Márii. Ježiš sa narodil z Márie. Ježišovo narodenie je zázračné. Jeho otcom je Boh. O pár riadkov je to priamo potvrdené slovami anjela, ktoré adresoval Jozefovi: „… lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.“ (Mt 1, 20)

 Avšak je tiež potrebné zdôrazniť, že Jozef je vo vzťahu k Ježišovi jeho legálnym otcom. Tým, že si vzal Máriu za manželku a dal dieťaťu meno, postupoval podľa vtedajšieho zaužívaného konania židovského muža, ktorý vyjadruje a hlási sa k svojmu zákonitému otcovstvu.

Ak pri zvestovaní Ježišovho narodenia sa píše, že dieťa bude „Emanuel“ = „Boh s nami“, tak aj o Jozefovi môžeme povedať, že objavil túto Božiu lásku a dokázal byť manželom a otcom, ktorý neodišiel, ale bol s Máriou a Ježišom. Podľa židovského náboženstva bol to otec, ktorý pri obriezke oznamoval meno svojho dieťaťa. Môžeme predpokladať, že to tak bolo aj pri Ježišovej obriezke na ôsmy deň po jeho narodení. Pri obetovaní Ježiša a pri jeho nájdení v chráme Jozef stojí po boku Márie. Evanjelista Lukáš hovorí, že Simeon požehnal Ježišových rodičov (Lk 2, 34). Keď sa 12 ročný stratil v chráme, matka Mária povie: „Tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali.“ (Lk 2, 48). Jozef je označený výrazom „tvoj otec“ a hovorí sa o bolesti pri hľadaní. Udalosť prestavuje obraz nádherného starostlivého Jozefovho otcovstva.

Zázemie Svätej rodiny

Evanjelista Matúš hovorí, že Ježiš bol „tesárov syn“ (porov. Mt 13, 55). Grécky jazyk, v ktorom boli napísané všetky novozákonné spisy, používajú výraz „tekton“. Zvyčajne to označuje stolára, alebo jednoducho remeselníka, ktorý pracuje s drevom od tesárskych hrubých prác až po jemné opracovanie. Toto remeslo bolo v Ježišových časoch veľmi žiadané, lebo v regióne Galilei vznikali nové mestá (napr. Tiberias, Seforis), kde sa stavali domy.

Na túto skutočnosť je dobré pamätať, lebo rodina potrebovala živobytie. Sväté písmo hovorí aj o tom, že každý rok Svätá rodina chodievala na púť do Jeruzalema. Bolo to možné len v tom prípade, že úspory jej to umožnili. Pri obetovaní v chráme na 40. deň po Ježišovom narodení rodičia priniesli ako obetný dar pár hrdličiek. Zvyčajne sa obetoval jednoročný baránok. Mojžišov zákon však pamätal aj na menej majetné rodiny a umožnil im obetovať dva holúbky alebo dve hrdličky (porov. Lv 12, 8). Ježiš teda vyrastal v skromných ekonomických podmienkach. Podľa židovskej tradície otec naučil syna remeslo a zvyčajne po smrti otca syn prevzal jeho činnosť.

Máme teda pred sebou obraz muža, ktorý sa nehrá na „náhradného“ otca, ale po boku svojej manželky stal sa so všetkou vážnosťou a zodpovednosťou pre Ježiša jeho pozemským otcom.

Svätý Jozef ako odovzdávateľ viery

Bolo bežné, že otec mal na starosti aj náboženskú formáciu syna, ako zase matka niesla zodpovednosť za ľudskú a náboženskú formáciu dcér. Môžeme si teda predstaviť, ako Jozef učil Ježiša prvé modlitby, rozprával mu príbehy vlastného národa, učil ho sláviť náboženské sviatky a vysvetľoval Božie prikázania. Každú sobotu kráčali uličkami Nazareta do tamojšej synagógy. Približne od 12. roku života sa spolu s rodičmi Ježiš zúčastňoval aj pravidelných pútí do chrámu v Jeruzaleme. V tomto ohľade je svätý Jozef vzorom pre všetkých otcov, aby aj oni (spolu so svojimi manželkami) odovzdávali svojim deťom hlbokú vieru i zbožnosť a učili ich pracovitosti.

Veľkou pomocou pri odovzdávaní viery bol aj život Jozefa a Márie skrze konkrétne skutky. Sväté písmo nám podáva o Jozefovi a Márii obraz mimoriadne zbožných ľudí, ktorí zachovávali predpisy Pánovho zákona. Boli zasnúbení, ale nežili ešte v jednej domácnosti. Bolo to možné až po svadbe presne podľa toho, ako to požadoval Mojžišov zákon. Svadba sa konala zvyčajne do jedného roka po zásnubách. Obdobie jedného roka bol prípravou na spoločný život. Žena po svadbe odchádzala z domu otca a bývala v dome svojho manžela.. Manžel sa staral o živobytie a manželka viedla domácnosť. Jozefov dom v Nazarete sa teda stal príbytkom Svätej rodiny. Z udalostí vo Svätom Písme vidíme, že Jozef a Mária stále konajú to, čo káže Pánov, resp. Mojžišov zákon, (lebo Pán Boh ho dal Izraelitom prostredníctvom Mojžiša na vrchu Sinaj). Teda vidíme v ich životoch ozajstnú vernosť Pánovmu zákonu.

Svätý Jozef a jeho starostlivosť

Evanjelium podľa Matúša pri Jozefovi viackrát používa slovo „vziať“. Jozef si vzal Máriu za svoju manželku. Pred prenasledovaním Herodesa Jozef vzal svoju manželku a dieťa a utiekol do Egypta, aby po Herodesovej smrti znova vzal manželku a dieťa a vrátil sa do Izraela a usadil sa v galilejskom Nazarete. Toto slovo „vziať“ charakterizuje Jozefa ako človeka, ktorý sa vie postarať o druhých, dokáže vziať na seba zodpovednosť a stotožniť sa s poslaním, ktoré mu je určené.

V tejto súvislosti je potrebné všimnúť si aj ďalší drobný, ale krásny detail, ktorý vystihuje Jozefovu povahu. Keď Svätá rodina uteká pred kráľom Herodesom, evanjelista Matúš píše, že Jozef „vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta.“ (Mt 2, 14)

Výraz „za noci“ nie je len časový údaj. Má hlbokú symboliku. Jozef je skutočne Ježišov otec a to síce nie v biologickom význame, ale otec ako ten, ktorý stráži a chráni svoju rodinu. Nerobí to iba „vo dne“, keď je všetko viditeľné a predvídateľné, ale robí to aj „za noci“, pričom vieme, že „noc“ a „temnota“ sú v Biblii často symbolom neistoty a strachu.

Sväté písmo tak k jemnosti matky Márie, bezbrannosti dieťaťa Ježiša kladie aj obetavosť, odvahu, odhodlanie, múdrosť a prezieravosť otca Jozefa. Aj z tohto dôvodu je svätý Jozef patrónom rodín.  

Paralela medzi Abrahámom a svätým Jozefom

Evanjelista Matúš sa pozerá na osobu a konanie svätého Jozefa očami Starého zákona. Na začiatku Ježišovho rodokmeňa v jeho evanjeliu stojí patriarcha Abrahám a na konci je to „patriarcha“ Jozef. Preto aj do modlitieb o svätom Jozefovi vkladáme oslovenie „patriarcha“. Môžeme vidieť istú podobnosť medzi týmito dvoma postavami.

Abrahám je známy svojou vernosťou a poslušnosťou voči Bohu. Poslúcha Boží hlas a odchádza z rodnej krajiny do krajiny Kanaán (porov. Gn 12). Poslušne plní Boží príkaz, aby obetoval svojho syna Izáka (porov. Gn 22).

Podobným spôsobom je vyobrazená Jozefova poslušnosť Božím príkazom. Poslušne plní Božiu vôľu a prijíma Máriu, svoju manželku, a jej dieťa. Berie malého Ježiša a jeho matku a odchádza do Egypta, aby sa odtiaľ po istom čase poslušne vrátil do Palestíny. Putovanie Jozefa pripomína starozákonné putovanie patriarchov Abraháma, Izáka, Jakuba a Jozefa, ktorí taktiež zišli do Egypta, aby sa napokon vrátili a usadili v zasnúbenej krajine. Jozef je napokon označený ako spravodlivý muž, čo je vlastnosť, ktorú udeľuje Kniha Genezis patriarchovi Abrahámovi (porov. Gn 15, 6).

Do popredia tak má vystúpiť jeho poslušnosť Božiemu slovu. Evanjelistovi Matúšovi záležalo na tom, aby nám Jozefa predstavil ako toho, ktorý do bodky vyplnil Božiu vôľu, a tak slúžil dôstojne ako otec Božiemu Synovi.

Podobnosť v životoch svätého Jozefa a  Jozefa Egyptského

V životoch týchto dvoch postáv vidíme podobnosť nielen podľa mena, ale aj podľa konania.

Patriarcha Jozef Egyptský, jeden z dvanástich synov patriarchu Jakuba, ktorého mal jeho otec najradšej spomedzi svojich synov, bol bratmi predaný zo žiarlivosti do egyptského otroctva (porov. Gn 37).

Jozef mával sny a mal aj schopnosť vykladať ich význam. Faraónovi vysvetlil význam slov a predpovedal mu, že po siedmich úrodných rokoch príde sedem rokov neúrody. Faraón ho ustanovil za správcu egyptských sýpok a zmenil mu meno na „Živiteľ zeme“. Keď na krajinu doľahol hlad, faraón odkázal hladujúcim: „Choďte k Jozefovi a urobte všetko, čo vám povie.“ (Gn 41, 55)

Preto v tejto charakteristike vidíme podobnosť s novozákonným Jozefom. Boh aj s nazaretským Jozefom komunikoval cez sny, ktoré niektorí vysvetľovatelia Svätého písma považujú za zvláštny druh zjavenia, ktorý sa zreteľne líši od obyčajného sna.

Matúšovo evanjelium spomína tri Jozefove sny. V jednom mu anjel oznamuje, aby si vzal Máriu za manželku, v druhom, aby utiekol do Egypta a v treťom, aby sa vrátil naspäť do izraelskej krajiny. Môžeme povedať, že Jozef je človekom snov. Je mužom ktorý vie snívať. V svojej odvahe prijal Boží príbeh do svojho života a stal sa aj jeho súčasťou.

Smrť svätého Jozefa

Svätý Jozef sa už nespomína počas Ježišovho verejného účinkovania. Niektorí odborníci usudzujú, že zomrel skôr, než Boží Syn začal ohlasovať Božie kráľovstvo. Tradícia učí, že počas hlásania náuky Ježiša Krista o nebeskom Otcovi (keďže svätý Jozef už nežil) nevznikali zmätočné domnienky, že Ježiš hovorí o Jozefovi.  

Svätý Jozef sa lúčil s týmto svetom v ovzduší božskej lásky a milosti, v opatere a úteche milovaného Syna a Panny Márie. Je to obraz, ktorý je veľmi blízky celej Cirkvi a aj z tohto dôvodu uctievajú kresťania svätého Jozefa ako patróna dobrej smrti.

Aj z týchto naznačených biblických skutočností je zrejmé, že život sv. Jozefa charakterizuje predovšetkým jednoduchosť, tichosť, skromnosť, pracovitosť a vernosť svojmu povolaniu. Žiadne zvláštne zázraky, ktorými by ohromoval svet, len nenápadný, ale plnohodnotný každodenný všedný život v prítomnosti Ježiša a Márie. A toto je hodné nasledovania aj v našich životoch. Pretože len v zodpovednom plnení si svojich každodenných povinností je skutočná cesta k tomu, aby sa muž – otec stal obrazom Boha Otca pre svoje dieťa.

Sv. Jozef bol hlavou Svätej rodiny. To je bezpochyby jedinečná hodnosť, v ktorej sa mu nik nevyrovná a pre ktorú si sv. Jozef zasluhuje osobitnú úctu. Svätý Ján Pavol II. o sv. Jozefovi povedal: „Hoci je príbeh sv. Jozefa úplne výnimočný, jeho osobnosť môže byť vzorom pre všetkých otcov. Veď Jozef je skutočným otcom Svätej rodiny: aj keď jeho otcovstvo nebolo biologické, predsa nebolo len „náhradné“ či len „zdanlivé“, bolo to autentické ľudské otcovstvo. Jozef naozaj spĺňal úlohu otca rodiny.“

Svätý Jozef, ochranca katolíckej Cirkvi,
pros Boha za nás hriešnych!

Pôstna disciplína Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku bola schválená Radou hierarchov dňa 6. októbra 2009.

V zmysle Dekrétu Posvätnej kongregácie pre východné cirkvi č. 379/65 z 21. februára 1969 majú všetci kňazi, rehoľníci a veriaci Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku zachovávať nasledujúcu pôstnu disciplínu:

1. Zdržanlivosť od mäsa

• v piatky cez rok; s výnimkou prikázaných sviatkov (a podobne odporúčaných sviatkov), voľníc, národných (občianskych) sviatkov,
• v stredy počas Štyridsiatnice,
• sviatky Povýšenia svätého Kríža a Sťatia hlavy svätého Krstiteľa.

2. Zdržanlivosť od mäsa s pôstom

• v deň pred Narodením,
• v deň pred Bohozjavením Pána.

3. Zdržanlivosť od mäsa, mlieka a vajec s pôstom

• v prvý deň Štyridsiatnice,
• v piatok Veľkého týždňa.

4. Zakázaný čas

• zaväzuje iba počas celej Štyridsiatnice.

Výklad Dekrétu Posvätnej kongregácie pre východné cirkvi č. 379/65 z 21. februára 1969 o pôstnej disciplíne:

1. Zdržanlivosť znamená: nejesť vymenované pokrmy, a to vrátane jedál, ktoré ich obsahujú.
2. Pôst znamená: nejesť, pripúšťa sa však najviac dvakrát za deň malé občerstvenie (trocha jedla) a najviac raz za deň sa najesť dosýta, najlepšie po večernej bohoslužbe, respektíve po 15. hodine.
3. Ak pôst pripadne na sobotu alebo nedeľu, tak sa ruší, ale zdržanlivosť ostáva.
4. Výnimky, ktoré sa uvádzajú v prvom bode dekrétu (prikázané a odporúčané sviatky, voľnice, národné či občianske sviatky), sa vzťahujú aj na stredy počas Štyridsiatnice, nie však na sviatky Povýšenia svätého Kríža a Sťatia hlavy svätého Jána Krstiteľa.
5. Pod slovným spojením „odporúčané sviatky“ treba rozumieť veľké sviatky a polyelejné sviatky s bdením, ktoré nie sú prikázanými sviatkami, ako aj deň chrámového sviatku.
6. Pod slovným spojením „národné (občianske) sviatky“ treba rozumieť štátne sviatky a dni pracovného pokoja (samozrejme, okrem Štedrého dňa a Veľkého piatku).
7. Zdržanlivosť zaväzuje od 7. roka veku do telesnej smrti.
8. Pôst zaväzuje od 14. do 60. roka veku.
9. Pod slovom „Štyridsiatnica“ treba pre účely tohto dekrétu rozumieť všetky dni od pondelka prvého týždňa Veľkého pôstu až po Veľkú sobotu vrátane.
10. Pôst a zdržanlivosť nezaväzujú chorých ľudí, tehotné a dojčiace ženy, ďaleko cestujúcich (myslí sa aspoň 4 hodiny cesty), ťažko pracujúcich a spoločne sa stravujúcich (ak nemajú možnosť výberu).
11. „Zakázaný čas“ znamená zákaz hlučných zábav (napríklad diskoték) a obmedzenie takých televíznych programov, počítačových hier, internetových stránok a podobne, ktoré narúšajú kajúci charakter daného obdobia.

Rembrandt Harmenszoon van Rijn (1606-1669), veľmi známy holandský predstaviteľ baroka, sa nechal osloviť známym podobenstvom o márnotratnom synovi z Lukášovho evanjelia (Lk 15, 11-32) a výsledkom je nádherná olejomaľba, ktorá je súčasťou zbierky múzea Ermitáž v Petrohrade.

Podobenstvo o márnotratnom synovi vyjadruje nekonečne milosrdnú Božiu lásku výraznejšie než ktorákoľvek iná udalosť v evanjeliu….

Mladší syn uteká z domu. A čo je to domov? Je to miesto, kde si sa naučil modliť, počúvať, rozprávať, vnímať druhých, rešpektovať druhých, priznať si vinu, odpúšťať… V skutočnosti opúšťame domov, keď prestávame veriť hlasu, ktorý v nás hovorí, že sme Bohom milovaní…hlas Boha je tichý, jemný, nenásilný…Boh nikdy nevnucuje svoju lásku, každému z nás ponecháva slobodu. Aj kňazovi.

A v tejto slobode mladší syn uteká z domu. Jeho odchod do ďalekej krajiny bol násilným prerušením vzácnej tradície, ktorú zachovávalo celé spoločenstvo, ktorého bol dovtedy súčasťou. Neženie ho túžba vidieť iný – nový svet, ale snaha preťať korene, z ktorých vyrástol. Akoby tým poprel svoju identitu a zaprel svoju rodinu.

Z domu odišiel plný pýchy a rozhodnutý žiť svoj život ďaleko od otca a komunity, do ktorej patril. A prišiel o všetko, o peniaze, zdravie, česť, sebaúctu a dobrú povesť. Všetko premárnil. To, čo si zachoval, napriek všetkému poníženiu, bolo vedomie, že je synom svojho otca. Až vtedy objavil svoju identitu, keď ostal úplne sám. Keď stratil svoje bohatstvo, „priatelia“ ho už nemohli využívať vo svoj prospech a všetci ho opustili. Ostal sám.

Táto skutočnosť ním hlboko otriasla a uvedomil si, že kráča po ceste, ktorá vedie do záhuby. Objavil svoje skutočné „ja“, vo svojom srdci objavil, kto v skutočnosti je.

Celý náš život je hľadanie! Každý z nás hľadá a vždy je najdôležitejšie vnútro človeka.

Všimnime si  udalosť stretnutiu otca a syna.

Keď otec zbadal prichádzajúceho syna, chytil do rúk spodný lem svojho rúcha a bežal mu naproti. Padá mu okolo krku a bozkáva ho skôr, než si stihne vypočuť jeho naučenú reč. Natoľko miluje svojho syna, že neberie ohľad na okolnosti. Takéto správanie totiž nebolo zvykom, pretože to bolo znakom pokory. Tento otec sa však stavia do pozície sluhu, keď sa ponižuje a uteká svojmu synovi naproti.

Márnotratný syn vidí, ako otec k nemu uteká, a je tým zaskočený. Toto vôbec nečakal. Zmôže sa len na prvú časť svojho naučeného prejavu, ktorý teraz získava úplne iný význam. Vyznáva, že zhrešil a nie je hodný byť jeho synom. Tým, že vynecháva poslednú časť svojho prejavu, priznáva, že nemá riešenie ako uzdraviť narušený vzťah. Už sa nesnaží zmanipulovať svojho otca.

Otcov prejav lásky zmenil jeho myslenie a v okamihu pokánia prijíma skutočnosť, že bol nájdený. V tom je jeho pokánie. Otec k nemu našiel cestu, on to prijal a tým sa zachránil.

V slovách márnotratného syna cítiť skutočnosť, že zo začiatku celkom nedôveroval láske svojho otca. Žil v predstave, že mu nedokáže odpustiť. Až gesto lásky zo strany otca ho celkom odzbrojilo a pochopil, že úprimná láska presahuje zákon.

Všimnime si aj stretnutie otca a staršieho syna.

Starší syn vyčíta Otcovi vystrojenú hostinu. Hostina však nie je oslavou márnotratného syna, ale oslavou – poctou otcovi za jeho lásku. Nie je oslavou návratu márnotratného syna, ale toho, že ho otec našiel a priviedol k sebe.

Starší syn sa na to pozerá očami zákona, aj keď z pohľadu tradície nepochybujeme o tom, že aj on sa tešil z návratu svojho mladšieho brata. Zároveň mu však záležalo na dodržiavaní zákona. Mladší brat porušil zákon a otec namiesto toho, aby trval na podmienkach, ktoré určuje zákon, ponúkol svojmu mladšiemu synovi lásku i odpustenie a on to prijal. Starší syn nebol schopný prežívať otcovu radosť, pretože jeho srdce nebolo ochotné prijať lásku a milovať. Ako keby bol tento syn vo vnútri zranený. Žije v otcovom dome, ale v neslobode.

Táto otcova láska bola silnejšia než zákon, bola milosťou a je predobrazom Ježišovej lásky.

Otcovo srdce nie je rozdelené na viac a menej. Nemiluje jedného syna viac než druhého, miluje ich rovnako. Vo svojej láske Boh od nás nečaká vysvetlenie, má pre naše pády pochopenie. Nekladie si podmienky, jednoducho nám ponúka svoju lásku, ktorá nie je „zaslúžená“, ale je znakom toho, že si nás „zamiloval“. Láska, ktorá je silnejšia ako smrť…

Rozjímajme, hľadiac na obraz od Rembrandta, nad jednotlivými postavami z Podobenstva o márnotratnom synovi.

Mladší syn z podobenstva

Všimnime si postavu mladšieho syna. Má otrhaný odev, ale za pásom má drahocenný meč. Tento meč je jediný znak toho, že je stále synom svojho otca, preto nepredal takú drahú vec, aj keď z peňazí za predaj by mohol vyžiť nejaký čas.

Má tiež zjazvenú nohu. Po dlhej ceste sa mu topánky takmer rozpadli.

Je ostrihaný dohola ako vojaci, ako väzni v koncentračných táboroch, ako ľudia, ktorí stratili svoju individualitu, identitu.

Je ako práve narodené dieťa. Cíti sa ako znovuzrodený syn.

Milosrdný otec

Otec predstavuje rodiča, ktorý vie, že jeho syn neuspel. Preto ho čaká, deň za dňom, či sa nevracia domov. Jeho čakanie má veľký význam. Ak sa s ním stretne skôr, než ostatní ľudia z miestnej komunity a zmieri sa s ním pred očami verejnosti, nikto nebude mať odvahu ho odsudzovať.

Všimnime si otcove ruky, ktoré sú skutočným stredom Rembrandtovho obrazu. V týchto rukách sa nachádza odpustenie, zmierenie, uzdravenie a cez ne nachádza svoj pokoj nielen unavený syn, ale aj samotný otec. Sú to Božie ruky. Sú to ruky našich rodičov, učiteľov, priateľov, tých, ktorí nás uzdravovali.

Otcova ľavica je silná a svalnatá, zviera pevne, ale s určitou nehou.

Jeho pravica nezviera, je mäkká, nežná, chce hladiť, ponúka súcit. Je materská, znázorňuje ako keby ruku ženy.

Jedna otcova ruka ochraňuje zraniteľnú stranu nohy bez topánky, druhá posilňuje synovu odvahu a túžbu pokračovať v živote.

Otcov červený plášť znázorňuje ochranné krídla matky.

Otec márnotratného syna nie je len obrazom nebeského Otca, ale aj jeho Cirkvi.

Starší syn z podobenstva

Všimnime si postavu staršieho syna na obraze. Vonkajším vzhľadom sa podobá svojmu otcovi: má podobné fúzy, drahocenný odev, avšak môžeme spozorovať niekoľko rozdielov.

• otec má rozviate, vítajúce šaty, synove šaty sú upnuté,
• otcove ruky žehnajú, synove sú zovreté a temné, znázorňujú uzavretosť a zajatie,
• svetlo v otcovej tvári vyjadruje vrelosť, prúdi celým telom, ale synov výraz tváre je studený, predstavuje farizejov a zákonníkov.

Starší syn je tu obrazom farizejov, ktorí boli nahnevaní a zatrpknutí preto, že hriešnici sú vítaní v Božom kráľovstve.

V bežnom živote sa často ocitáme v pozícii márnotratného syna. Čo je okamihom zrodu drámy lásky medzi Bohom a človekom?

Otec nás tak veľmi miluje, že nám dovolí odísť preč z domu. Ale stále nás sprevádza svojím požehnaním. Kým my sme sa vzdialili od neho, on nás čaká s otvorenou náručou, aby nám pošepol: si môj milovaný syn (dcéra), v tebe mám zaľúbenie.

V skutočnosti odchádzame z domu, keď popierame, že patríme k Bohu, že nás Boh drží vo svojom objatí, že sme vpísaní do jeho dlaní a ukrytí v jeho tieni. Opúšťame domov, keď prestávame veriť hlasu, ktorý v nás hovorí, že sme Bohom milovaní, a nasledujeme hlasy zo sveta, ktoré si kladú podmienky, za ktorých získame lásku, po ktorej tak túžime.

Božia radosť nebude úplná, kým sa všetci, ktorým dal život, nevrátime domov a nestretneme pri spoločnom stole, ktorý pre nás pripravil. Božia láska uznáva jedinečnosť všetkých bez toho, aby porovnávala. Boh nás volá, aby sme sa vrátili domov a vstúpili do jeho svetla, aby sme v ňom objavili, že v ňom sú všetci ľudia jedinečne a dokonale milovaní.

Pápež Benedikt XVI. vo svojom príhovore k tomuto podobenstvu povedal: „Skutočné náboženstvo spočíva v zjednotení sa so srdcom bohatým na milosrdenstvo, ktoré nás pozýva milovať všetkých… napodobňujúc pritom nebeského Otca, ktorý rešpektuje slobodu každého a priťahuje k sebe všetkých… Toto je cesta, ktorú Ježiš ukazuje svojim učeníkom: nesúďte… neodsudzujte… odpúšťajte… buďte milosrdní ako je milosrdný váš nebeský Otec.“

Nechajme sa aj my nájsť Bohom!

Boh nás hľadá a neprestane hľadať, kým nás nenájde.          

o. Miroslav

Odpoveď na otázku, čo sú vlastne odpustky nachádzame v Katechizme katolíckej Cirkvi: „Odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Dostane ho náležite pripravený veriaci v Krista za istých a stanovených podmienok pomocou Cirkvi, ktorá ako služobníčka vykúpenia (svojou) mocou rozdáva a aplikuje poklad zadosťučinení Krista a svätých. Odpustky sú čiastočné alebo úplné podľa toho, či oslobodzujú od časného trestu za hriechy čiastočne alebo úplne. Každý veriaci môže odpustky získať buď pre seba, alebo aplikovať za zosnutých.“ (KKC 1471)

Svätý Tomáš Akvinský hovorí: „Pokánie, ktoré konáme za blížnych, je Bohu milšie ako keď sa sami kajáme.“

Aj pri príležitosti riadneho jubilea roku 2025 a z rozhodnutia Najvyššieho veľkňaza je snaha podnietiť duše veriacich, aby túžili a živili zbožnú túžbu získať odpustky ako dar milosti, jedinečný a špecifický pre každý svätý rok, a stanovuje nasledujúce predpisy, aby veriaci mohli využiť „nariadenia týkajúce sa možnosti získať a uplatniť jubilejné odpustky (Spes non confundit, 23).

Plnomocné (jubilejné) odpustky je možné získať pri splnení týchto podmienok:

1. Obvyklé podmienky

Počas riadneho jubilea roku 2025 sa môžu získať z pokladu Cirkvi úplné odpustky, odpustenie a prepáčenie svojich hriechov, ktoré môžu aplikovať aj pre duše v očistci na spôsob príhovoru, pri splnení obvyklých podmienok:

• vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu (aj všednému),
• byť očistení sviatosťou pokánia
• pristúpiť k Eucharistii (sv. prijímaniu)
• pomodliť sa na úmysel Sv. otca

2. Púte

Veriaci, pútnici nádeje, môžu získať jubilejné odpustky, ak vykonajú zbožnú púť:

• na ktorékoľvek jubilejné posvätné miesto,
• do Ríma,
• do Svätej zeme,
• do iných cirkevných miest (katedrálny chrám alebo iný chrám alebo posvätné miesto určené miestnym ordinárom).

3. Zbožné návštevy posvätných miest

Veriaci môžu získať jubilejné odpustky, ak jednotlivo alebo v skupine zbožne navštívia niektoré z jubilejných miest a tam primeraný čas zotrvajú v eucharistickej adorácii a rozjímaní, ktoré zakončia modlitbou Otče náš, Vyznaním viery v akejkoľvek legitímnej forme a invokáciami k Panne Márii, Božej Matke, aby v tomto Svätom roku všetci mohli „zakúsiť blízkosť najláskavejšej z matiek, ktorá nikdy neopúšťa svoje deti“

4. Plnomocné odpustky v skutkoch milosrdenstva a pokánia

• ak sa veriaci v zbožnom duchu zúčastnia na ľudových misiách, duchovných cvičeniach alebo formačných stretnutiach venovaných textom Druhého vatikánskeho koncilu a Katechizmu Katolíckej cirkvi, ktoré sa budú konať v chráme alebo na inom vhodnom mieste podľa zámeru Svätého Otca,
• ak veriaci na primerane dlhý čas navštívia svojich bratov a sestry v núdzi alebo v ťažkostiach (chorých, uväznených, osamelých starých ľudí, zdravotne postihnutých…), takmer akoby putovali za Kristom, ktorý je v nich prítomný (porov. Mt 25, 34-36) a splnia obvyklé duchovné, sviatostné a modlitebné podmienky. Veriaci budú môcť tieto návštevy v priebehu Svätého roka nepochybne opakovať a pri každej z nich získať úplné odpustky, a to aj denne.
• Jubilejné úplné odpustky možno získať aj prostredníctvom iniciatív, ktoré konkrétne a veľkodušne napĺňajú ducha pokánia, ktorý je akoby dušou Jubilea, a znovu objavujú najmä kajúcny význam piatkov:
  • v duchu kajúcnosti sa aspoň na jeden deň zdržia márnivej zábavy (skutočnej alebo virtuálnej, vyvolanej napr. médiami a sociálnymi sieťami) a zbytočného konzumu (napr. pôstom alebo praktizovaním zdržanlivosti podľa všeobecných noriem Cirkvi a pokynov biskupov),
  • darovaním primeranej sumy peňazí chudobným;
  • podporovaním diel náboženského alebo sociálneho charakteru, najmä v prospech obrany a ochrany života v každom jeho štádiu a kvality samotného života, opustených detí, mládeže v ťažkostiach, starších ľudí v núdzi alebo osamelých, migrantov z rôznych krajín, „ktorí opúšťajú svoju krajinu v snahe nájsť lepší život pre seba a svoje rodiny“ (Spes non confundit, 13);
  • venovaním primeranej časti svojho voľného času dobrovoľníckej činnosti v záujme spoločenstva alebo iným podobným formám osobnej angažovanosti.